Posledný týždeň

Autori, ktorí poslali svoje diela do súťaže „na poslednú chvíľu“, si už svoje výtvory v mojich hodnoteniach mali nájsť. Mám ich už za sebou. Aby som bola korektná, nebudem prezrádzať, ktorú časť poviedok momentálne čítam. Tí, ktorí sa našli v tejto tretine, to zrejme vedia. Záver to nie je. Pokiaľ niekto tvrdí, že posielal text na „poslednú chvíľu“ a ešte sa v hodnoteniach nenašiel, mal by si ich prečítať znova, alebo si prosto počkať na výsledky.
Po dočítaní každej poviedky si zapisujem jej bodové hodnotenie do tabuľky, takže sa nestalo, že by som niektorú v bodovaní vynechala. Po skončení porotcovania si ešte skontrolujem body v zápisníku s tabuľkou. Viem si predstaviť, že posun o nejaký ten riadok, alebo preklep by vedel spôsobiť nemilé veci…

Tento týždeň je posledný, v ktorom na blog dávam hodnotenia poviedok súťažiacich v Martinus Cene Fantázie 2013. Na záver bodovania ešte zvažujem článok, v ktorom zhrniem najčastejšie chyby, ktoré som postrehla a zopár zaujímavých údajov. Ale ktovie, možno si to nechám na vyhlasovanie finalistov, prípadne na besedu v Martinuse.

Poviedka 118.
Spôsob, akým sa malý elf dostal k trpaslíkom, silno evokoval Ice Age. Bolo to napísané bezchybne, vety boli tvorené logicky, štylisticky boli v poriadku, čitateľsky príťažlivo a vizualizovateľne. Vykľul sa z toho Twilight v prevedení človeka a elfa. Pre tínedžerského čitateľa by to mohol byť vhodný text, vezúci sa na vlne populárneho romantického fantasy. Textu sa dá vytknúť záver, ktorý bol skrátený, akoby „z rýchlika“. Koniec zostal otvorený, nedopovedaný, pravdepodobne s náznakom pokračovania a v tomto prípade sa mi to nehodilo. Chýbal tiež zásadnejší konflikt, dejová zápletka. Text však bol lepší, než niektoré fantasy poviedky pred ním, nič ma v ňom nerušilo, čítala som ho s očakávaním akéhosi ukončenia, ktoré však bolo zanedbané. Dala som nadpriemer.

Poviedka 119.
Intímna abstraktnosť tohto textu ma dostala. Páčilo sa mi to. Dokonca veľmi. Zaujímavé boli myšlienkové pochody hrdinu hneď na začiatku, keď bol s Táňou, aj opis obrazu. Zvláštna osnova príbehu, nejednoznačné vyznenie v danom žánri a občasné chyby (vypadáš, proste, netečný, dneska a pod.) oddialili dielo od najvyššieho počtu bodov. Ale aj tak, dostalo ma to! Prečítam si to ešte raz nesúťažne a pustím si k tomu Radiohead, možno Everything in its right place. 9.

Poviedka 120.
Po pár stranách čítania som sa dozvedela o Petrovi z Brazílie, o gigolovi Reném, ktorý Petrovi obrábal frajerku Dominiku, o huslistovi Dávidovi, krčmovom filozofovi Valentínovi, o Gabovi po autonehode, o Albertovi po infarkte, o Karolovi z Bruselu, o podnikateľovi zo stredného Slovenska, Dušanovi, o fajnšmekrovi Rasťovi, darmožráčovi Rudovi a čo-to aj o hlavnom hrdinovi. Poviedka vyznievala ako klebetenie o príbehoch jednotlivých postáv bez konkrétnej zápletky, až do momentu zvratu. Bola to zvláštna poviedka o partii, ktorú spájalo nepekné tajomstvo. Bola to už partia vo vyzrelom veku, svojim činom sa nijak extra nezaoberali a aj po ňom fungovali tak, ako predtým. Rozprávanie so záplavou detailov (častokrát zbytočných) dodalo fikcii punc reality. Pôsobilo to ako spoveď. Z tohto pohľadu to bol pre mňa najdesivejší a zároveň najodpornejší horor v súťaži. Pri čítaní som sa akosi nemohla zbaviť dojmu, že to nie je len vymyslené. Zrejme skutočné a odžité zážitky sa miešali s fikciou a samotnému dramatickému aktu dodali mimoriadne realistické vyznenie. Stačila by mi aj línia písaná kurzívou. Tak by poviedka dostala rozmer niečoho nevypovedaného. V tomto prípade bolo povedané všetko. Vyššie body.

Poviedka 121.
Zimomriavky. 10.

Poviedka 122.
Klasické sci-fi, akože o paradoxe dvojčiat, ktoré sa spočiatku tvárilo seriózne, bolo formálne OK. Záverečný nápad, ktorý bol de-facto pointou, bol pre mňa sklamaním. Poviedku posunul do roviny grotesky, či anekdoty. Za formu priemer.