V hodnotení súťažných poviedok som prešla do ďalšieho zápisníka. Predošlý som zaplnila poznámkami k jednotlivým textom. Zaujímavosťou môže byť napríklad to, že v poviedkach sa často vyskytovalo mužské meno Erik. Zo ženských doposiaľ azda prevažuje Veronika. Ženské hrdinky boli najčastejšie mladé, štíhle a ryšavé, prípadne blond. Mužskí hrdinovia v tínedžerských textoch najviac oscilovali okolo 25 rokov, nezriedka sa však vyskytovali aj tridsiatnici. Najčastejší hrdinovia v podpriemerných textoch boli nedospelé dievčatká, okolo (prípadne presne) 12 rokov. Na kompletné zhrnutie je však ešte času dosť.
Poviedka 77.
Tínedžerský text (z prostredia súčasnej Bratislavy) by mohol na svoje (tínedžerské) publikum fungovať najmä vtedy, keby obsahoval dramatickejšie rozpitvaný ľubostný motív a aspoň jednu, fakt brutálnu bitku. Bol to čajíček (o hrdinke, ktorá sa menila na mačku), ktorý nemal šancu zaujať vyzrelého čitateľa (ani keby obsahoval spomenuté atribúty), ale zrejme ani puberťákov (pretože ich neobsahoval). Nedospelá fantasy poviedka, určená nedospelému čitateľovi, disponovala často nesprávnou vetnou skladbou, obvyklými prirovnaniami a občasnými chybami. Striedanie časov je už súťažná klasika. Nepochopila som chýbajúce medzery medzi vetami. Nevychádzal počet znakov? Vyšlo by to, keby sa v poviedke škrtalo. Rozhodne by jej to prospelo. Chválim vhodne zvolené reálie a občasné, zaujímavo použité a netradičné slová. Priemer.
Poviedka 78.
K poviedke som mala najviac obsahových pripomienok. Chalan tak rýchlo, z jedného dňa na druhý, odišiel zo školy? Neboli potrebné žiadne vybavovačky? To ho len tak, kedysi uprostred školského roka, rodičia náhle poslali kamsi do Ameriky s cudzími ľuďmi? Nič si predtým neoverili? Stačila im vedomosť o tom, že spoločnosť je celosvetovo známa a dajú im prachy? Nedali si zmluvu niekomu overiť? S nikým sa neporadili? Prečo sa rozhodli z večera do rána? Prečo taká krátka lehota? To by agenti skutočne lovili formou všeobecne dostupného inzerátu subjekty na supertajný projekt? Alebo sa to zobrazilo len hrdinovi? Nezaujímala ich inteligenčná úroveň dieťaťa? Čo keby to bol „dement“ nevhodný na účely ich experimentu? Brali by ho aj tak? Detská práca zamaskovaná za štúdium? Ako by na to reagovala legislatíva? Dieťa školského veku naozaj zabudlo na predošlý život? Nebolo tvorcom projektu zrejmé, že časom začne mať „dieťa“ otázky a bude skúmať ďalšie možnosti? Ak hej, prečo sa odtiaľ dalo tak naivne a jednoducho odísť a nezabezpečili východ viac? Zahodený námet, ktorý bol napriek občasným chybám spracovaný formálne slušne. Realistická atmosféra rodinného strádania bola pre poviedku najväčším prínosom. A pre ňu dávam nadpriemerné body.
Poviedke 79.
Je tu prvá záležitosť, ktorú som odmietla dočítať. Text, v ktorom sa Jack zmenil na Johna a autorovi to zjavne neprekážalo, považujem za priveľmi zlý na to, aby mrhal mojim časom a plnohodnotne konkuroval ďalším dielam v súťaži. Kým sa to udialo, prekúsala som sa polovicou tejto písmenkovej katastrofy. Ak si autor nedal ani toľko námahy, aby si zapamätal meno vlastného hrdinu, čo čakal od čitateľa? Zhovievavosť? Netreba písať nasilu, len preto, aby človek čosi vytvoril. Na písanie nemá každý, čo je úplne OK. Nie každý vie pekne kresliť, či spievať. To, čo by žiadnemu autorovi nemalo chýbať, je aspoň základná sebareflexia. Ak by to náhodou nebolo dostatočne zrejmé, textu som udelila svoje najnižšie hodnotenie. A zďaleka to nebolo len kvôli Jackovi a Johnovi.
Poviedka 80.
Ustavičné striedanie časov v opise jednej udalosti ma hneď na začiatku rozladilo a odpútalo moju pozornosť od príbehu smerom k chybám. V týchto prípadoch sa zmením zo zanieteného čitateľa na hľadača chýb a aby ma text vtiahol, potrebuje viac, ako len jednu peknú vetu. Tentokrát zaúčinkovali zaujímavé reálie. Keď sa v príbehu s postapokalyptickým, resp. povojnovým, či medzivojnovým príbehom zjavil Ružomberok, spozornela som. Poviedka plynula vizualizovateľne, avšak finále sa nekonalo. Ak hej, bolo len náznakové a málo expresívne. Textu by prospelo vychytanie obsahovej stránky (Prečo daná látka na hrdinu neúčinkovala? Odbitie vetou, že jeho metabolizmus bol vždy trochu rozhodený a nie všetky lieky dokázal absorbovať, nepovažujem za dostačujúce. Čo mu to bolo vlastne pichnuté? Boli obete zombíci? Čím útočník strieľal? Hrdina sa nad tým zamýšľal, nakoniec to išlo do stratena…), aj po stránke formálnej (rušivé striedanie časov vlečúce sa celým textom a občasné preklepy ako znak nedôslednej korektúry). Pomohlo by aj krátenie. Poviedka ma však napriek tomu zaujala nadpriemerne.
Poviedka 81.
Touto poviedkou som načala ďalší zošit, do ktorého si zapisujem poznámky k súťažným textom. Meno jednej postavy mi pripomenulo pravidelného porotcu v minulých ročníkoch Ceny Fantázie. Možno zámer a strkanie sa do zadku, možno pocta a možno náhoda… Príbeh plynul prostredníctvom svojráznych dialógov v dobovej, hovorovej slovenčine. Pôsobilo to zaujímavo, ale miestami som sa v rozhovoroch strácala. Čítanie poviedky pre mňa v tomto prípade neplynulo natoľko hladko, ako pri textoch, z ktorých som mala najlepší pocit. Je to jeden z dôvodov, prečo dialógy nepatria k mojim obľúbeným – v čítaní, ani v písaní. Oceňujem však, keď sú prevedené štýlom, ktorý ma vtiahne, nemätie a pôsobí realisticky. V tomto prípade sa to pri pozornejšom čítaní celkom dalo. Vadili mi čísla vyjadrené číslovkami. Prečo v poviedke napísať v 3 táboroch a nie v troch? Prečo 1000 brancov a nie tisíc? Šetrenie znakmi? Niekedy však bola číslovka vypísaná aj slovom. Poviedka plynula v dobrodružnom, historickom duchu. Držala ma v presvedčení, že do súťaže fantastických žánrov nepatrí. Potom sa však zjavila baba so štyrmi kozami (tri fungovali v sci-fi Total Recall a možno si autor povedal, že v kvalitnom fantasy musia byť aspoň štyri) a došlo mi, že kdesi medzi tým kecaním a historickými bojmi sa asi fakt skrýva aj fantastický žáner. Potvrdila to napríklad aj ďalšia ženská postava, tentokrát s rohami. V poviedke bolo priveľa zbytočných scén. Vyzneli by v dlhšom texte červenákovského typu. Poviedku však zbytočne rozvláčňovali a čitateľovi nenavodili dojem žiadaného napätia a zápletky. Textu najviac uškodila jeho dĺžka. Dlhé a rozvláčne, stále sa niečo dialo a pritom sa nič-moc nevyriešilo – tento druh textov nemusím. Nudia ma, neudržia moju pozornosť. Najmä nie na krátkej – poviedkovej ploche. Nevhodne na mňa pôsobili pojmy ako dilino, či pozéri. Do diela sa v danej forme nehodili. Za pozitívne považujem to, že fantasy sa dialo akosi prirodzene, mimochodom, popri tom všetkom, akoby nič. Páčilo sa mi aj vyjadrenie civiacich civilov. Aktuálny konflikt sa síce do záveru vyriešil, ale zanechal dojem neucelenosti, ktorú podporilo posledné zvolanie Poďme (za ktorým by bol možno vhodnejší výkričník). Pre mňa osobne nie, ale v tejto súťaži nadpriemer.
|