Nečítajte!

Nečítajte knihy! Najmä ak ste autor, vyhýbajte sa cudzím dielam, ktoré by mohli ovplyvniť váš unikátny štýl a jedinečný uhol pohľadu. Píšte len tak. Veď písať viete. Naučili vás to na základnej škole. Slovná zásoba stačí, pretože sa ňou dohovoríte v rodine, so spolužiakmi, kolegami, s priateľmi, aj s milou pani na pošte. Fantáziu máte, pretože sa vám sníva.

Kašlite na prežitky ako sú pero a papier. Sadnite si za počítač a prerozprávajte nejaký dobrý film, ktorý ste nedávno videli. Použite zahraničné mená, zvoľte si zahraničné prostredie. Preto, lebo. Je to vaše dielo, váš autorský pohľad bez ohľadu na jeho opodstatnenosť a na to, čo si myslia ostatní. Keď sa väčšina filmov a príbehov odohráva v Amerike, nestrácajte čas iným, nebodaj nezaujímavým domácim prostredím. Máte predsa na to aby ste dobyli svet! A koho už len zaujíma nejaké Slovensko?

Kašlite na čitateľov. Píšte zásadne len tak, ako sa to páči vám. Nezaoberajte sa tým, či si hrdinov dokáže predstaviť aj niekto iný, či bude príbeh príťažlivý aj pre ďalších. Píšte tak, ako to máte v hlave, nezastavujte sa, nehľadajte trefnejšie výrazy a označenia, neobvyklé slovné spojenia a iné pohľady na všednosť nech vám neutečie niť.

Neriešte formálnu stránku, odseky, úvodzovky, nebodaj kurzívu. Napíšte všetko v jednom slede, nech nič neodpútava vašu pozornosť od kreatívneho rozletu mysle.

Začnite pomaly, najlepšie opismi, nech máte priestor na gradáciu a prípadnú akciu. Pridajte prológ a v závere naznačte, že vaša predstavivosť sa tu nekončí a keď vás znova pochytí túžba tvoriť, ste schopní dopísať toho aj viac. Alebo záver vynechajte úplne.

Keď niečo napíšete, okamžite sa s tým podeľte. Ukážte to mame, pochváľte sa kamarátom a pošlite to do súťaže. Nečakajte. Neopravujte. Neskúmajte príbeh, gramatiku a štylistiku, nezaoberajte sa logickými nedokonalosťami. To všetko vás brzdí. Buďte na svoj výtvor hrdí. Cíťte sa spokojne a ignorujte ten slabý hlások v hlave, ktorý vám našepkáva, že ste nebodaj mali čítať, že ste možno mali počkať, že ste možno mali písať viac, opravovať, prepisovať, škrtať a vymyšľať s ohľadom na perspektívnych čitateľov.

Keď už pošlete poviedku do súťaže, skontaktujte porotcov alebo organizátorov. Spriateľte sa s nimi. Píšte im na facebook, ak tam sú, alebo na mail, ak ho poznáte a naznačujte o čom váš príbeh je. Môžete skúsiť aj metódu vysvetľovania, aby náhodou pri čítaní vášho diela, a po ňom, nenadobudli porotcovia skreslený dojem, alebo aby nebodaj niečo nepochopili odlišne ako ste si predstavovali. Samozrejme, všetko s citom, aby ste neprekročili hranicu anonymity a omylom neprezradili názov svojej poviedky, resp. meno (podľa toho, akú formu kontaktu zvolíte). Nezabudnite dodať nejakú lichôtku, akokoľvek sa vám bude zdať banálna a trápna. Lichôtky sú predsa kľúčom k úspechu. Nešetrite nimi. A ak už náhodou ten názov prezradíte, ospravedlňujte sa a prezentujte to ako omyl. Pochopia to.

Dávajte svojmu dielu náležitú dôležitosť, upriamte na ňu všetky svoje očakávania. Ani na chvíľu na svoj výtvor nezabúdajte a nerozptyľujte sa ďalším písaním, kým neviete ako dopadlo to predošlé.

Sledujte diskusie a staňte sa členom nejakej zainteresovanej skupiny s podobnými ambíciami, kde vás dozaista pochopia a podporia. Uisťujte sa navzájom o svojej autorskej jedinečnosti a tíško nesúhlaste s porotou. Nahlas začnite nesúhlasiť až v momente, keď sa vaše dielo nedostane do žiadneho finále. Diskutujte, argumentujte, upozorňujte a dožadujte sa. Pretože máte nárok. Napísali ste a poslali. A okrem toho, je jasné, že vaše dielo je lepšie, než tie ostatné. Lepšie, než diela vašich priateľov v skupine. Síce ste im to nikdy nepovedali, ale skrátka viete, že ste lepší ako ostatní, tak načo?

Berte si to osobne. Nesúťaží vaše dielo, súťažíte vy konkrétne. Popri kritike tých druhých premýšľajte nad tým, kde sa mohla stať chyba. Prečo ste neboli objavení a prečo to, čo vo vašej hlave vyzeralo ako prelomový príbeh, neoslovilo. Rozmýšľajte nad tým, čo sú to za ľudia, ktorí nerozoznajú kvalitu a talent, keď kamaráti vás pochválili. Skúste znova vysvetľovať, aj keď sa nikto nebude pýtať, čo ste ako zamýšľali a v čom všetkom ste neboli pochopení. Striedajte nálady a potláčajte smútok, ktorý pramení z nejasného vedomia, že ste niekde možno predsa len spravili chybu práve vy.

Ani na chvíľu nepripustite variant, že chyba nemusí byť v ničom, že ste sa možno len netrafili do vkusu konkrétnych porotcov, prípadne ste v štatistike nedisponovali veličinou šťastie a že v istej fáze súťaže vstupuje do hry prvok náhodnosti. Chyba sa nájde vždy, preto buďte všímaví a nebojte sa ju pomenovať. Ak sa posnažíte, dozaista sa vám ich podarí nájsť viacero. Nebuďte zbytočne opatrní a pekne nahlas označte vinníka. Určite vám dá niekto za pravdu. Vždy sa nájdu takí, ktorí súhlasia, aj tí, ktorí sú proti. A nájdu sa aj takí, ktorí súhlasia a nesúhlasia zároveň (podľa toho, s kým sa práve rozprávajú a čo si od toho sľubujú).

Napíšte organizátorom mail, v ktorom im objasníte čo si o nich myslíte, prípadne čo si myslíte o textoch, ktoré to dotiahli vyššie než ten váš a o knihe, v ktorej budú. Zanevrite na súťaž, ktorá nerozozná to, čo je dobré a nedopraje kredit tomu, kto je ho skutočne hoden. Vy dobre viete, kto ním má byť!

Vaša fantázia je široká, a tak si o rok znova sadnite za počítač a znova niečo napíšte. Pošlite to čím-skôr inam, súťaží je dosť. Žiaden text nenechajte ladom, vaša snaha predsa nemôže prísť navnivoč.
Alebo napíšte rovno román a poviedkami sa nezdržujte. Aj tak ich nikto nečíta. Navyše vydavateľstiev je ešte viac ako súťaží. Pošlite im výtvor hneď za horúca, neodkladajte to. Keď sa neozvú do dvoch dní, urgujte svoju požiadavku. Nenechajte sa odradiť a píšte znova a znova. Môžete aj zavolať a asertívne sa dožadovať odpovede. Máte na ňu nárok.

Ak budete čítať knihy, zistíte, že existujú desaťtisíce príbehov. Zistíte, že niektoré sú napísané možno ešte lepšie, než tie vaše. Že boli a aj sú autori používajúci jazyk očistený od balastu a prenikajúci priamo k podstate a že popísali príbehy, ktoré ste len matne tušili, prípadne ste si ich ani nevedeli predstaviť. Že vám ukážu myšlienku v jej najčistejšej podobe a že zmenia vaše vnímanie sveta.

Keď budete čítať, uvedomíte si, že možno vlastne vôbec nie ste dobrý autor. Prepadne vás zožierajúca neistota, že by ste to možno mali prenechať iným. Možno tým, ktorí nečítajú. Ale stále budete pociťovať túžbu vyjadriť sa slovami. Ten rozpor bude frustrujúci. Na jednej strane si začnete uvedomovať, že všetko tu už bolo a bolo to v lepšej podobe než ste schopní vyprodukovať vy sami. Na druhej strane vám tá chuť predloží výzvu vo forme otázky – čo ak to zvládnem?

Urobte to presne takto, pretože ak to spravíte inak, s kusom šťastia by sa vám mohlo pritrafiť, že by ste v súťaži nebodaj vyhrali. To vás navnadí a začnete písať viac. Viac a viac a azda aj lepšie a lepšie. A čo je horšie, začnete aj viac čítať.

Urobte to presne takto, pretože ak to urobíte inak, možno následne, po zabodovaní v súťaži, zaujmete vydavateľa. Ak vám vydá knihu, môžu sa prejaviť nežiaduce následky v podobe vôle napísať ďalšiu knihu. A ďalšiu a ďalšiu. Vaše očakávania budú vysoké, vaše ego narastie, chuť tvoriť sa vystupňuje. Ak nasledujúca kniha nebude taká dobrá ako tá predošlá, nebude sa tak dobre predávať, nebude mať také dobré recenzie… dostaví sa sklamanie. Sklamanie natoľko silné, že môže vyvolať pochybnosti o sebe samom. Novovybudované vysoké ego spadne nadol z poriadnej výšky a bude to bolieť. Bolesti a nepríjemnostiam je lepšie predchádzať.

Spravte presne to čo vám odporúčam, pretože inak si zbytočne skomplikujete život. Spisovateľ píše zväčša popri zamestnaní. Keď tvorí, nemá čas na iné záľuby, nemá toľko času na priateľov a rodinu. A ak si zvolí písanie ako hlavný zdroj príjmu, prichádza na rad neistota nepravidelného a neistého zárobku. Pokračuje to propagáciou vydanej knihy, neustálymi odpoveďami na neustále rovnaké otázky, ktoré sú len málokedy také, aké by autori skutočne chceli počuť. A keď sa ten kolobeh skončí, roztočí sa ďalší, pretože spisovateľ z povolania je spisovateľom z povolania preto, lebo musí písať viac-menej stále. Aj keď sa mu zrovna nechce. Tak to už s prácou býva.

Pre tých, ktorí si pri čítaní nalistujú najprv koniec, aby vedeli, či má zmysel čítať to medzitým, dávam varovanie na záver. Čítanie je nebezpečné, preto nečítajte! Čítanie vás môže zmeniť. Hlavne nečítajte dobré knihy, lebo ak si už teraz pripadáte ako dobrý autor, dobré knihy vám túto predstavu môžu nenávratne zničiť. Tobôž nečítajte tie fantastické.
A určite nečítajte Fantáziu 2014, lebo by ste mohli objaviť svety, ktoré vás pohltia. A už nikdy nepustia.

Foto: Flickr