Nanovo
 Uvažujem o tom, kam posunúť blog a články na ňom. Rady o písaní ma definitívne prestali baviť, pretože som ironicky (aj vážne) dala už všetky, ktoré som poznala a stáli ako-tak za to, viac-menej sa stále točia dookola, a navyše si tak nejak hovorím, že kto som ja, aby som niekomu radila, ako má písať? Hovorím si tiež, že mi je vlastne celkom jedno kto ako píše a že v šanci presadiť sa je kus prirodzeného výberu. Že za tú ručičku netreba vodiť prehnane a že možností je už aj tak dostatok. Napríklad súťaže sú jednou zo šancí ako sa v tom prirodzenom výbere trošku viac presadiť. Ktosi mi povedal, že v tej podivnej súťaži o blog roka, kde sú v kope komerčné so súkromnými blogmi, vyskytujú sa tam kadejakí čudní týpkovia a extrémisti spolu s blogerskými, trendovými klasikmi a nounejmistami vedie baba, ktorá píše o ničom. Písanie o ničom spadá do kolónky lifestyle a je to viac-menej o jej živote. Neviem, kto ju časom prelajkoval (a či vôbec), ale minimálne je to sympatické v tom, že baba si píše to, čo chce. A kto chce, ten stalkuje. Komenty typu „psychohygiena“ sú teda v súvislosti s blogom mimo. Každý si ho totiž zrealizuje presne tak, ako chce sám. A ak mu podprahovo o niečo konkrétne nejde, tak má plky čitateľov v paži. Serie ho len to, že to tí idioti nechápu. (Tak, predsa len sa mi podarilo prepašovať vulgarizmus.) Stále ma baví čítať. A s odstupom času, po súťaži, ma znova začína baviť aj fantastika. Najmä tá pokleslá. Na knižné recenzie sa však necítim. Nikdy som nemala tieto ambície a asi by ma to ani nebavilo. Čítam pomaly. Či veľa, to neviem – poznám ľudí, ktorí z môjho pohľadu čítajú extrémne. Ja si čítanie vychutnávam. Žiadne rýchlovky, iba ak je to aktuálne nevyhnutné. Inak strana za stranou, pekne pomaly a nielen dopredu, ale aj nazad. Zahýbam si maličké kúsky okrajov na stranách, kde ma niečo zaujalo. Myšlienky, mená, opisy, slovný zvrat, spojenia… A keď knihu dočítam, vraciam sa k tým založeným stranám a prečítam si ich znova. Niekedy ma bez kontextu nezaujmú a poviem si, že to bol omyl. A niekedy udrú. Tie si zapíšem do zápisníka, ktorý vyzerá ako šaláť a je súborom nápadov z niekoľkých desiatok kníh. Častokrát ma inšpirujú a dovedú k iným, vlastným. A až potom tie rožky vyrovnám a knihu založím. Mám tak pocit, že som jej venovala patričnú pozornosť. Lebo knihy si to zaslúžia. Teda niektoré. Niektoré zavriem a odložím nedočítané. Ale takých je málo, lebo také sa zväčša ku mne ani nedostanú. Takže rady nie, recenzie nie… Pri písaní vždy uvažujem, čo by bavilo mňa a ako by ma to bavilo. A možno by ma bavili nejaké vychytávky a príbehy o autoroch. Hej, to by som si fakt že prečítala s chuťou. Je v tom pridaná hodnota, niečo by som sa dozvedela a ak by to bolo napísané aj dobre, zabavilo by. Nevzbudzuje to zbytočné vášne, nedá sa proti tomu nejak veľmi vyhraniť, nedá sa s tým polemizovať, lebo šak fakty a história a kategória tých, čo cítia potrebu nejak sa ukázať, poukázať a nakázať, by sa zredukovala. Čítali by tí, čo by fakt chceli, nie tí, čo prídu preto, aby si zarýpali alebo sa priživili alebo poukázali na svoju pravdu a na to, čo je z ich pohľadu zle. Znie mi to celkom fajne, a preto možno odteraz budem písať aj o tých, ktorí fakt písať vedia. Teda, hádam aspoň z času na čas sa niečo také podarí. A možno budú čítať aj tí, ktorí nevedia a chceli by vedieť. A možno im to pri písaní nakoniec pomôže viac ako tie „rady“… |
uplne uprimne poviem ze velmo dobre napisane slova… som zvedavy co stoho nakoniec vznikne 🙂
ale zase sa tu prejavuje asi moja pracovna deformacia a hned ma napadla otazka „marketingu“ ako sa dany blog dostane k ludom , ktori by sa o nico take zaujimali. vyhrotene emocie a nejaka ta polarizacia prospieva k diskusii a to zdviha navstevnost blogu a celkovo aj jeho citanost. respektive mozno by to aj vela ludi citalo len sa ktomu musia dostat. na druhej strane pisat len tak a niekto sa ktomu nahodou dostane a uz sa sem bude vracat opakovane bez emocii a diskusii.
tiez som nechapal cim su ludia schopny prispiet do diskusie pokial som si nezalozil vlastny blog.
Ja citam tvoj blog rad a pravidelne sa k nemu vraciam, ci nieco nove nepribudlo. No nemam potrebu vsetko komentovat a ku kazdemu clanku pridavat svoj nazor. A naco, aj tak mam dojem, ze tymi komentarmi si vacsina len potvrdzuje vlastne videnie pravdy, bez ohladu na to, na co reaguju. Nechcem byt taky.
Ale tym, ze pises takto verejne, si odsudena aj na pranier. Nepisem, ze verejny, pretoze pohodlnejsie je strielat spoza bucka, posielat hejterske e-maily a vypisovat anonymne sukromne spravy, ako postavit sa ti zoci voci a pod vlastnym menom.
Ale na druhej strane, celkom by ma zaujimal taky vycuc z mejlov neuznanych a skritizovanych autorov. Nedas cosi? 🙂
Neviem. Možno raz nejaký výsuc urobím. Ale to je zas zarypnutie, ktoré si vypýta protireakcie. Ono je asi najlepšie nechať to tak, nezverejňovať, nereagovať. Mňa také nebaví, ale je zaujímavé sledovať, koľkých to, naopak, baví. Zaujímalo by ma, kde na to berú energiu a čas. Vlastne je to obdivuhodné, že im to stojí za to. Možno to na nich pôsobí nejak katarzne, alebo ich to dobíja, ktovie?
Ale tá zmena nie je len kvôli tomu. Mám pocit, že som vyčerpala tému a že už by to bolo také nejaké silené. Navyše toho začína byť veľa. Tak skúsim niečo iné, keď bude čas a chuť. A uvidíš, či to za niečo bude stáť 🙂
Sám som pár rokov blogoval intenzívne, viac-menej, aspoň 7. Prešiel som si rôznymi fázami, až som zakotvil v troch témach, ktorým som sa venoval pomerne výlučne. Troch veľmi odlišných témach, ktoré som mal nasypané v jednom blogu, v rôznych rubrikách. Až keď nebol čas, nechal som to, ale v skutočnosti ma dve z troch tém veľmi bavili, zatiaľ čo tretia mi zabezpečovala čítanosť, takže som ju ťahal, kým som vládal. A prečo to tu tak rozmazávam? Lebo najväčšou odmenou, ako som to vnímal, bola a) čitanosť, b) komentáre. Kvôli a) som písal aj to, čo nebolo úplne mojou najobľúbenejšou témou, kvôli b) som z času na čas vypustil niečo mierne kontroverzné. A to boli fukoty 🙂 Takže je to nakoniec vždy len o cieli – čo človek chce písaním dosiahnuť.
Súhlasím, je to o cieli.
Možno je to čudné, ale mne zas až tak veľmi o kvantitu čítanosti nejde. Ak by hej, natrepem sa napríklad do blogera roka, kde je dnes už asi každý a pootravujem živé s mŕtvym aby ma lajkovali. Ale tak si hovorím, že načo? Zarobiť na tom nezarobím a benefit je pre mňa v niečom inom.
Ale na blogu SME je to asi trošku o inom, preto aj tá motivácia tam je možno odlišná. Každopádne, jedna z tém, ktorú si riešil, je na obrovský klobúk dole a podľa mňa chcela strašne veľa času a energie. Ale tak, to bolá asi aj tá najobľúbenejšia 🙂
Nie je to čudné. Celkom v pohode si viem predstaviť aj podivné motivácie pre písanie, takže by som sa stavil, že Tvoja je v podstate úplne normálna. Ako vravíš, vyvolať čítanosť zase nie je až také zložité, pokiaľ si človek neďatľuje niekde na opustenom ostrove, kam vedie nula odkazov.
Každopádne zmeniť smerovanie blogu nie je najhoršia myšlienka. Keď to nie je o peniazoch (u seba doma väčšinou nie je), ani o namňagáňstve (výraz coined by Samo Trnka), tak je to najskôr o pozitívnych emóciách, ktoré človeku písanie prináša. Vtedy môže byť cieľom cesta i cieľ.
Takže do toho, moja RSS čítačka si počká. 🙂
Dobrý nápad. Ja by som sa rada dozvedela o tých, čo vedia písať. Len jedna vec: mám ťa v odberoch na fb, ale nedávaš odkazy na tvoje nové blogy (teda zrejme nie verejne). Potom nemám čerstvé info, čo by som rada.
Skúsim. A možno aj o tých našich a priamo od nich… Uvidím, ako ma to bude baviť 🙂
Nó, ja si tak hovorím, že keď v článku primárne nie je zrovna nejaká pridaná hodnota pre čitateľov a sú to viac-menej také úvahy, tak to asi cez fb pushovať ani netreba. Dosť, že sa to automaticky nahadzuje na google+ a asi aj na twitter. Tie informačnejšie veci zdieľam. A ak už, tak verejne.
A diky 🙂
Diky 🙂
http://replygif.net/1524