Literárni agenti vs. slovenská realita

Autori sú neustále frustrovaní. Keď rozmýšľajú nad tým, o čom bude ich kniha, keď majú autorské bloky a akosi nedokážu správne uchopiť pointu toho, čo kdesi hlboko vo vnútri matne tušia, čo sa črtá ako nejasný pocit alebo ako začiatok a koniec bez príbehu, prípadne len príbeh bez začiatku a konca. Potom sú frustrovaní počas písania tým, že to nie vždy ide tak, ako by bolo žiaduce a že sa im nie vždy chce. Že škrtajú, prepisujú, prípadne pripisujú ďalšie a ďalšie scény a stále to nie je ono. Keď dopíšu, sú frustrovaní z toho, že musia kontaktovať vydavateľstvá – ak majú publikačné ambície. Vydavateľstvá sa neozývajú, prípadne odpisujú zamietavo, pretože sú zavalené žiadosťami ďalších, zväčša rovnako frustrovaných autorov. A ak sa zadarí a vydavateľ súhlasí s vydaním diela, chvíľkovú radosť vystrieda frustrácia z toho, že na to, aby sa o knihe niekto dozvedel, autor sa musí zmeniť na PR agenta a predhadzovať výsledok vlastného snaženia sa a úmornej práce verejnosti. Musí sa prezentovať na sociálnych sieťach, musí si dohadovať besedy, čítačky, ponúkať knihu na recenzie, v rámci najnovšieho trendu by mal vyrábať na knihu trailer (prípadne viacero trailerov na pokračovanie), musí sa natískať do médií. Všetko preto, aby sa o knihe vedelo. Aby sa predávala. A aby celá tá snaha nevyšla navnivoč. Lebo napísaním knihy sa práca nekončí. Len sa zmení na inú.

Autori sú zvláštna kasta. Väčšina z nich je introvertná. Aspoň tak sa zvyknú označovať. Pritom introvertnosť je v niektorých prípadoch len iné pomenovanie na zahľadenosť do seba a na veľké ego. Väčšina z nich by sa razom zmenila na extroverta, keby bol o to záujem. Len tá cesta za záujmom je zložitá.
U nás sa darí najmä autorom, ktorí dokážu suplovať dve základné funkcie. Vedia dobre písať a vedia sa následne dobre predať. Možno iní píšu lepšie, ale neovládajú druhú časť tejto postupnosti. Preto sa im nedarí až tak dobre ako by sa mohlo.

V zahraničí je autor autorom a to ostatné riešia literárni agenti. U nás ich funkciu čiastočne suplujú najmä vydavateľstvá. Ponúkajú autorom servis a v prípade tých menších aj kontakty na väčšie vydavateľstvá, či priame zastupovanie v jednaní s nimi. Prezentujú viac-menej samotný produkt, teda knihu a nie až tak autora.
Literárny agent je vlastne advokátom autora. Rieši s ním dielo od jeho vzniku, predloží ho najvhodnejšiemu editorovi, pomôže nájsť vydavateľa, poradí do akej súťaže sa prihlásiť, prihodí tipy ako ju vyhrať, o aký grant požiadať, občas sa vďaka nemu stane z knihy film a pomáha autorovi aj s vytvorením obrazu na verejnosti.
Známy portál mám talent sa pred pár rokmi pretransformoval do podoby literárnej agentúry. Zasielanie rukopisov je spoplatnené, čím sa docielilo vylúčenie autorov, ktorí brali tento krok ako lotériu. Akonáhle očakávate, že sa vaším dielom bude niekto zaoberať, skúste si položiť otázku, prečo by to robil? Vy od neho očakávate spätnú väzbu, pomoc, vychytanie chýb, brainstorming, iný pohľad na vec, jeho nápady… A čo za to ponúkate? Čo ponúkate za čas, ktorý tým dotyčný strávi a za jeho vynaloženú energiu? Preto ma občas udivuje s akou samozrejmosťou niektorí autori očakávajú spätnú väzbu na svoje diela. V rámci súťaže je to spätná väzba síce skromná, ale pri daných počtoch a v rámci daného časového intervalu nezanedbateľná. Navyše je od ľudí, ktorí by sa k dielu inak nedostali. Ale to som už odbočila.

Literárni agenti sú v zahraničí platení prostredníctvom provízií vo výške 10 – 20%. Je jasné, že na Slovensku by sa týmto spôsobom neuživili, pretože honoráre, ktoré dostávajú autori, nie sú zaujímavé ani pre samotných autorov. Práca, ktorú by museli vykonávať, by bola napríklad v rámci PR agentúr vyčíslená v úrovni niekoľkonásobku samotného autorského honorára. Preto sa do toho nikto veľmi nehrnie. Ani potenciálni agenti, ani autori. Otázkou však je, či by nebolo možné vytvoriť službu, ktorá by za optimálnu cenu priniesla autorom možnosť odbremeniť ich od toho, čo so samotným písaním nemá nič spoločné. A či by to následne neskvalitnilo ako dané diela, tak aj predajnosť kníh.

Spisovateľ by mal v prvom rade tvoriť. Nemal by sa rozptyľovať predajom a všetkým, čo s ním súvisí. Mnohí sa aj snažia a je vidieť ako v tom tápu. Ako im je to proti srsti, lebo predsa len, povedzme si, je blbé, keď si človek chváli vlastnú knihu, keď ju podstrkuje, dáva do pozornosti a predáva sám seba. Mal by to robiť niekto druhý. Nebolo by to také trápne a autor by si zachoval tvár. Balansovať na tenkej línii autorstva a ponúkania sa, vie zakývať aj jedincami so silnými egami. Je fakt, že autori ich majú zväčša vyvinuté mimoriadne dobre. Ale aj tí najsilnejší majú svoje hranice.

Ďalšia vec je čas, ktorý do takýchto sekundárnych aktivít vkladajú. Je to čas, ktorý by mohli tráviť premýšľaním nad ďalším dielom, prípadne jeho tvorením.
Od tohto sú zväčša zahraniční autori odbremenení. Našinci to majú ťažké, lebo trh, pre ktorý sú ich diela určené, je skrátka malý. Aby to bolo zaujímavejšie, muselo by sa počítať s prekladmi a na to by agenti museli poznať aj zahraničné prostredie. Museli by byť zorientovaní, museli by sa vedieť pohybovať aj v rámci knižných veľtrhov typu Frankfurt, ktorý sa konal minulý týždeň alebo napríklad Bologna, ak by prezentovali žáner young adult. Tam by, plní entuziazmu, museli skontaktovať vydavateľstvá a hovoriť o poklade, ktorý majú špeciálne pre nich a ktorý spraví dieru do sveta.
Ale dá sa to aj v rámci lokálnych pomerov. Máme knižný veľtrh Bibliotéka a zopár ďalších literárnych podujatí. Tento týždeň to bude napríklad festival Dni slovenskej literatúry. Na tunajšie pomery neuveriteľne štedrý, priam kráľovský rozpočet 30 000 eur od Ministerstva kultúry a ďalších 15 000 eur od Literárneho informačného centra predpovedá mega akciu nevídaných a neslýchaných rozmerov.

V zahraničí funguje vydávanie kníh inak ako u nás. Tu vydavateľa zväčša nezaujmete, kým mu nepredložíte kompletnú verziu svojho diela. Ale napríklad v Amerike knihu predávajú prvé kapitoly. Storyline a úvod sú to rozhodujúce. Následne môže autor dostať od vydavateľa zmluvu na knihu. A píše ju s vedomím, že bude vydaná. Dobré je to v tom, že autor vie, že nepíše len tak, že má motiváciu, aj isté prachy. A zlé je to v tom, že má termín, dokedy knihu musí napísať a ak mu zrovna nejde, tak je to minimálne trošku stresujúce.

Na Slovensku chce písať kde-kto. Niekedy mám dojem, že chce publikovať takmer každý. A každý si myslí, že na to má. Nad ďalšími vecami autori zväčša neuvažujú, dokým s nimi nie sú priamo konfrontovaní. Mnohým totiž stačí, keď ich kniha vyjde. Považujú to za úspech a čítanosť ich zas až tak veľmi nezaujíma. Aspoň spočiatku nie. Až neskôr zistia, že kniha zapadla prachom, že o nej nikto nikdy nepočul a nadobudnú dojem nedocenenia. Pri niektorých tituloch je to na škodu. Malo by sa o nich vedieť viac. A mohlo by sa o nich vedieť viac.

Čo vy a literárne služby? Spriahli by ste sa s literárnym agentom? Čo by ste od neho očakávali? A čo by ste mu za služby boli ochotní ponúknuť?

Foto: Flickr