Kašľať na rady!
 Autori často hľadajú rady, ktoré by im vylepšili písanie, zvýšili záujem u čitateľov, pátrajú po trikoch, ktoré sú jednoduché a vždy aplikovateľné. Vyhľadávajú aj pokročilejšie postupy, študujú, pýtajú sa, zisťujú. A potom zrazu začnú byť preradovaní. V spleti teórie sa začnú strácať. V hlave vznikne zmätok a z neho vyplynie znechutenie. Pretože každá aktivita, do ktorej sa človek pustí, sa musí robiť aj so štipkou naivity. Aby to skrátka človeka bavilo, nemusí práve vedieť, čo presne ho pri písaní čaká a čo ho čaká potom, keď dopíše. Informácie totiž dostane zväčša od tých, ktorí si už celým týmto procesom prešli. Na konci sú obvykle vyčerpaní a keďže človek je už raz taký, z výsledku sa zas až tak veľmi netešia. Viedla k nemu totiž cesta, ktorá bola únavná a konečný výsledok je zrazu čímsi očakávaným a samozrejmým, z čoho sa až tak veľmi tešiť nielenže netreba, ale ani sa to nedá. Aspoň nie hneď. Ak budete po informáciách pátrať, dostanete sa k nim. Ale môžete sa k nim dostať vo fáze, kedy na ne ešte nebudete pripravení. Možno ste v úrovni beginner a načo sa vtedy spamovať radami vhodnými pre upper intermediate? A možno ste už ďalej a začiatočníckymi kydami sa spamujete zbytočne. Ťažko rozlíšite, ktoré informácie sú pre vás vhodné práve v danej fáze, v ktorej sa nachádzate. Najlepšie je, dopracovať sa k väčšine zistení sám. Hoci aj vlastnými chybami. Hej, že vraj na chybách druhých sa učí lepšie. Ale chyby druhých vám, v konečnom dôsledku, budú ukradnuté. Poučenie z nich bude slabšie, zabudnete rýchlejšie. Neviem, kde je tá línia, kedy si treba povedať – stačilo! Niektorým autorom teória zúfalo chýba. Z ich textov je občas zrejmé, že im chýba aj príčetnosť, sebareflexia a zdravý rozum. Niektorí sa aj snažia, ale skrátka píšu nahovno. Možno to sedí im podobným a pochvália ich autori, ktorí sami píšu podobne shitovo a považujú to za hranicu dobrého písania. Každý má iný vkus, každý považuje za dobré čosi odlišné a mnohým sa páči to, čo sa práve páči iným, lebo pridať sa k mase, či ku skupine ľudí, je jednoduchšie a je fajn niekam patriť a nechať si kýmsi pritakať. Takým obvykle nepomôže žiadna rada. Maximálne tak podvihne ich podpriemernú tvorbu do priemeru. Ale tak, zas aby nedošlo k omylu, aj tí, čo píšu relatívne slušne môžu byť menej príčetní. Minimálne jedno takéto indivíduum sa vyskytlo v predošlom, aj v poslednom ročníku MCF. Hoci teraz to vlastne ani tak veľmi v súvislosti so súťažou nebolo… A nazad k tej teórii. Je jej skrátka piveľa. Odvšadiaľ sa valia rady čo robiť a ako to robiť a ako to robiť lepšie než ostatní. Niekedy sú rady fajn. A niekedy sú kontraproduktívne. Niekedy skrátka len zabíjajú váš čas, ktorý by ste mohli venovať napríklad aj tvorbe. A po rade o čítaní ešte jedna – ak fakt chcete niečo dokončiť, prekonajte odpor, sadnite si za ten stôl a dorazte začaté. Ak je to na dlhšie, vytvorte si rutinu, určite si hodiny v dni a počet strán, ktorý za ne chcete napísať. A neporušte to. Pretože to je to, čo vás oddelí od tých ostatných. A ak chcete uspieť v literárnom svete, to je to, čo vám to pomôže zabezpečiť. I keď úspech vám nezaručí nikto a nič. Zo všetkých tých zasvätených, dobre myslených, premyslených a overených rád som už sama unavená. Každý ich má za priehrštie, každý má trošku iné a môžu fungovať len naňho. Ľudia sú totiž rôzni a to, čo funguje pre jedného, nemusí fungovať pre druhého. Aha, a ešte jedna rada na záver. Treba to všetko preložiť kusom pokory. Neviem, či existuje nejaký, fakt dobrý autor, ktorý si o svojich dielach myslí, že sú fakt dobré. Pochybujte o sebe. Dovolí vám to zlepšovať sa. Foto: Flickr |
po precitani tohto blogu ma ako prve napadlo ako fajne je autorom ktori pisu pod pseudonymom a nikto nevie kto to su a pritom sa dobre sa predavaju a maju vseobecnu oblubu.
Čo ja viem, či fajne? Má to svoje výhody, aj nevýhody. Ako, viac-menej, vlastne všetko.
Ak na to nie je nejaký zásadnejší dôvod, nemyslím si, že je pseudonym slovenského autora publikujúceho na domácej pôde práve šťastnou voľbou. Matkin vystihol inú dobu (a dôvod mala dozaista tiež dobrý), Dán má na to tiež mimoriadne dobrý dôvod a na besedy by zrejme nechodil. A niektoré autorky publikujúce v Evite, zrejme tiež dobre vedia, čo robia, a prečo to robia.
Ak chce autor preraziť, z veľkej časti k tomu patrí aj osobná prezentácia knihy a komunikácia s fanúšikmi a s perspektívnymi čitateľmi. Pokiaľ teda nie je kampaň a komunikácia založená aj na „tajomnosti“ autora. Prípadne, pokiaľ sa autor práve nesnaží preraziť na zahraničných trhoch s nejasným tušením, že s menom typu Svätozár Činčurák by mu to tam asi až tak nesypalo.
Chapem, ze praca porotcu je strasne deprimujuca, lebo clovek musi citat radovo mozno 80 (aj viac) percent shitu a skutocne dobrych veci je tam ako safranu. Preto chapem aj tieto „motivacne hejty“ ako je tento clanok alebo davnejsi „Necitajte“ alebo ako bol flow Karla D Horvatha na vyhlasovani vysledkov Poviedky roka. Ta vsetka zlc, ktora sa v nom nahromadila, sa zrazu neudrzala a musela ist von. Ludsky to chapem, no aky to ma vyznam?
Tieto „rady“, resp. vyslovene „hejty“ (inak sa nazvat to odovzdavanie poviedky roka neda nazvat) ma jediny ciel, otvorit oci tym najhorsim, no to sa nikdy nestane (vid. https://dennikn.sk/14877/ako-vznika-hviezdna-rota-alebo-kde-sa-schovavaju-mudri-politici/ ). Co keby sa ludia so skusenostami s pisanim a editovanim zacali viac venovat tym, co pisat vedia, len stale sa nevedia dostat cez nejaku pomyselnu hranicu publikovatelnosti? Ze vzdy tam nieco chyba. Ja som napr. strasne vela cital o skladbe pribehov ( napr. http://www.how-to-write-a-book-now.com/michael-hague.html ) a osobne mi to pride tisic krat plodnejsia rada ako, ze mam viac citat a ze mam mat pricetnost a zdravy rozum a nemam byt kokot.
Uprimne, tych, ktorych chcete takymito clankami odradit od pisania, resp. ich donutit k zakladnym veciam ako citanie, sebareflexia a pokora, tych tym nepomozete a tym, co by ste so svojimi skusenostami pomoct mohli, tak tych zase mozno odradite. Minimalne od citania tohto blogu.
Ále nié. Žiadna žlč. Takých tých premotivovaných autorov, ktorí sa domáhajú spätnej väzby kade-tade, je more. A niekedy sú teda riadne nenažraní. Ono to je tak trošku v štýle – podaj prst, schmatnem celú ruku. Ako keby bola povinnosť, že druhí im majú pomáhať a radiť. Samozrejme hneď a zadarmo. A najlepšie stále. (Mimochodom, robila som to počas dvoch rokov, v ktorých som okrem organizovania aj porotcovala MCF, takže rozhodne mám pre začínajúcich autorov obrovské pochopenie. S mnohými som pracovala aj po súťaži. A nielen s ich súťažnými textami, ale aj s dlhšími vecami, ktoré som im aj pomáhala posunúť ďalej.)
Tentokrát to, paradoxne, vôbec nebolo myslené ako hejt. Skôr nejaké povzbudenie, aby sa ľudia nezameriavali na kraviny.
A napríklad taká rada, nebyť kokot, je podľa mňa do života mimoriadne cenná. Treba skúsiť.
Ak niekto chce vedieť, ako sa profi píše, nech ide na patričný kurz, či workshop. To je relevantný priestor na to, aby sa rozvinuli jeho autorské schopnosti. Tam sa deje to, o čom píšeš, že sa ľudia so skúsenosťami s písaním a editovaním viac venujú tým, čo písať nevedia. V opačnom prípade len neustále zbierajú parciálne informácie a skladajú si z nich, mnohokrát, rôzne pokrivené mozaiky.
Samozrejme, podobné princípy sa vyučujú na nejednej umeleckej vysokej škole, takže pokiaľ chce byť človek fakt profík, alebo sa k nemu priblížiť, tak môže svoju kariérnu dráhu nasmerovať takým smerom.
V opačnom prípade mi stále uniká princíp, na ktorom požadovační autori stavajú svoje požiadavky. Akože, prečo by sa mali „ľudia so skúsenosťami s písaním a editovaním“ venovať tým, čo písať nevedia? Lebo spolupatričnosť? Dobré srdce? Áno, iste, aj to sa dá. Človek nie je z kameňa a keď ho niekto slušne o niečo požiada, tak pomôže. Ono je to totiž normálne aj v iných oblastiach života. Ale prečo by to mali robiť stále a cielene? Prečo by to mala byť norma? Tým, že vedia to, čo vedia, musia automaticky spoločnosti splatiť nejakú daň a vracať to na tých, čo sú menej zdatní? Čo tu funguje nejaký princíp, že každý autor a editor zároveň musí byť aj mentor?
Nepochybne, títo ľudia poradia, keď vedia, majú čas a chuť. Celé leto som nahrávala videokomentáre s radami o písaní, ktoré zo svojho uhla pohľadu podávali „tí, čo vedia“. Tento článok je len ďalšou z nich. A je to rada pre tých pokročilých.
Btw. Karol D. Horváth hovoril na vyhlasovaní Poviedky úplne skvelo. A vôbec som to nevnímala nijak precitlivelo, alebo hejtersky. Hovoril tak, ako to je. Bez servítok. Hoci, som si istá, že autocenzúra tam bola a keby to malo byť skutočne naplno, bolo by to ešte tvrdšie. Ale také veci ľudia nemajú radi.
Tam to nebol priestor na rady autorom o písaní, hoci ja som ich zopár zachytila. A koniec-koncov, pokiaľ si správne pamätám, Karol Horváth sa vyjadril v zmysle, že ak chcú ľudia konzultovať vlastný text, že on je s tým úplne v pohode a že pomôže rád. Samozrejme, za patričnú cenu.
V prvom rade môj komentár bola reakcia na článok – na článok s radami. Píšete, že nie je povinnosť ľudí so skúsenosťami radiť (zadarmo) ďalším – súhlasím. Píšete, že ak máte čas a chuť, tak poradíte, čo mal byť aj tento článok (nesúhlasím, že je pre pokročilých) – to je chvályhodné. No a ja som vám zase chcel zadarmo 🙂 poradiť, že tieto rady nepadnú na úrodnú pôdu a že sú banálne. Ako psychohygiena ok, ako skutočné rady už menej.
Ja si myslím, že je to ten najlepší možný spôsob ako sa dostať k publikovaniu a nespraviť si predtým hanbu po celej autorskej a vydavateľskej obci (ktorá je u nás pomerne malá). Ale veď tam vidím toľkokrát slovo „súhlasím“, že viac asi hovoriť ani netreba 🙂
„Ak chce autor preraziť, z veľkej časti k tomu patrí aj osobná prezentácia knihy…“ tak toto je fakt asi total pravda. to mi pripomina ako paoliny skakal v kospyme niekde na prezentaciach knih a vela vody nenamutil. ale bez toho by si ho nevsimol vydavatel. alebo ako rowlingovu najprv ignorovali. ist s kožou na trh a nechat sa sudit inymi ludmi co mozu inak chapat tento svet ako dany autor je risk. tym chapat mam na mysli ze uz nieco zazili a maju v obore uz trochu jasnejsie co je realita a co iba snicky.
prezit ten moment ked asi drviva masa ludi si ani nepovsimne dane dielko , ba dokonca aj ty co si povsimnu tak… halo efekt sa nekona. Potom vidiet ako iny zoberie slavu a pozornost s niecim scim sa neuspesny autor nevie stotoznit je dost na ego. v podstate kazde dielo je dobre. dobre ale iba do toho momentu pokial nepride objektivna kritika.
dostat sa do faze ked cloveka aspon ciastocne zivi pisanie je zaujimavy bod. respektive ak po spocitani hodin stravenych nad pisanim nieje zaporne cislo. tu ma uz fakt zaujima aspon mna osobne motiv autora preco sa snazi dostat do bodu zivit sa pisanim. alebo ci to je iba snaha zaujat? nieco si dokazat nieco svetu povedat? zbohatnut? je to trendy ? posilnit slavu? nejaky bocny ciel? alebo len skusim a uvidim ci nieco kvapne a je to take iba skusanie niecoho noveho? ako tieto otazky som si kladol ja osobne pre seba. a trosku beham okolo reklamy tak ma to aj zaujima ako to beru iny ludia. uz len to preco ludia beru do ruk knihu a citaju ma zaujima. co vnej hladaju ? aky maju motiv to citat? co z toho maju ? aj autor pisal za danym ucelom tu knihu aby vykonala to co vykonala? ci iba mi huba narastla a som bajkar na pockanie tak preco nezarobit. trosku filozofie ale zaujima ma to. tak natoto vie asi odpovedat kazdy sam za seba( v pripade niektorych krajnych pripadov by mozno aj psychiater lepsie definoval danu skutocnost).
a to ze si niekto vypyta peniaz za zhodnotenie diela? musi to tak byt (podla mna). aspon si autor uvedomi ze aku to ma cenu. skusenosti maju cenu.
tak ma napada preco to tu vlastne pisem ? 😀
Pre mňa funguje rada: „Don’t show off – tell me a story!” A tiež: Všetko trvá dvakrát dlhšie, než by si človek myslel (a niekedy trikrát :D).
Keď porovnám posledné dve veci, ktoré som čítal, tak jedna bola o zákernom trpaslíkovi, ktorý nerozpráva, ale zato riadne bubnuje a pritom sleduje nástup nacizmu v Nemecku. Tá kniha mala všetko – magický realizmus, originálne a funkčné metafory, úžasnú slovnú zásobu, a ako bonus Nobelovu cenu pre autora. Napriek tomu ma zväčša nudila k smrti, pretože to bolo rozťahané, zbytočne opisné, symboliku som buď nechápal, alebo mi vadilo, že je prvoplánová. Bol som rád, keď to skončilo. Najdlhšia kniha, akú som kedy čítal, teda pocitovo určite.
Hneď nato som si dal autobiografiu človeka, ktorý prakticky vybudoval černošskú separatistickú sektu. Za odmenu ho zastrelili. Bol street smart, jeho formálne vzdelanie skončilo pri základnej škole a čítať začal až v base. Pôvodne som plánoval podľa neho vymodelovať vlastnú hlavnú postavu, ale teraz, keď pôjdem v noci s krompáčom a rýľom ukradnúť jeho kosti, aby som ich zamontoval do svojho príbehu, dám si pozor, aby som mu nepoškodil náhrobok 🙂 Jeho rozprávanie na mňa urobilo trvalý dojem.
Dobrá story sa zrejme dá podať aj cez dvestočlennú slovnú zásobu. Mám rád, keď nemusím hľadať veci v slovníku príliš často. Ak ma rozprávač presvedčí, že bol naozaj pri tom, tak od neho nepotrebujem nejakú extra štylistiku a inteleguánsku slovnú masturbáciu už vôbec.
A tebe sa to ľahko hovorí, ale trebárs pre mňa je náročné oboje: nebyť kokotom, aj nebiť kokotov 🙂
Osobně na workshopy nedám dopustit, protože jsme v nich většinou vyslechli nějakou metodiku, nebo spíš názory, kdo jak co zpracovává (byla jsem na workshopu Míly Lince a pak i Lucky Lukačovičové a teď v únoru chci zkusit Julii Novákovou a Jana Kotouče). Pak jsme si napsali cvičení, sice na zadané téma, ale našimi slovy, naším stylem. Nemám ale právo to někomu vtloukat do hlavy, maximálně utrousím, že by bylo fajn to zkusit. Co mi ale přijde legrační je ten naivní názor nováčků, že na ně všichni čekají s otevřenou náručí, že jejich dílo je publikovatelné na první dobrou a ano, fascinuje mě, že se někdo vrhne hned na román, když je lepší se pocvičit na povídkách. Jinak článek mě pobavil, jen bych na rady (hlavně těch vypsaných vlčáků) nekašlala jen z principu, však ke svému se můžu vrátit vždycky. Samozřejmě nemusí to sednout každému. Ale takové ty příručky jak psát bestseller atp… Ty bych asi taky nečetla jako Bibli svatou. Chce to asi zlatou střední cestu a psát, makat na sobě… Kdo bude chtít, praktickou radu přijme, kdo ne, nebudu se na něm vyšťavovat.
K toľkým dobrým radám prihodím dnešný návod od Neila Gaimana.
http://www.buzzfeed.com/kmallikarjuna/neil-gaiman-shares-the-easiest-way-to-become-a-successful-wr#.vuxMYyWjr
hehe, good one! 😀
Veru veru, psychohygiena.Ja som nepil, takže slovko „súhlasím“ tam vidím iba raz. Viac asi skutočne hovoriť netreba. Kto che, chápe, kto chce nechápať, nechápe.
Éj, veru, ale si mi to zas natrel! Uľavilo sa?
Najprv som ti odpísala čosi iné, ale rozhodla som sa to zmeniť, lebo ty vieš dobre čo robíš a prečo to robíš (ja sa to len domnievam, ale v zásade to mám totálne v paži) a nejaký komunitný hejt šíriť nechcem. A nepotrebujem si ani nejakou pseudokontroverziou zvyšovať čítanosť. Ešte, že je tá stránka moja a možem si na nej písať čo chcem a ako chcem.
A Zuske odkáž, že som ju zaradila do anglického zborníka. Do toho, kde bude mať poviedku aj Mike Resnick. (Možno sa ti aj ten článok potom začne viac pozdávať 😉 )
genialne
inac clanok dostatocne kontraverzny na to, aby bol mysleny uprimne. ja osobne ocenujem, ze sa Lucia na nic nehra a dava to najavo aj trochu vulgarne