DOBRÉ JE TO

Každý, kto v detstve chodil cez prázdniny k babičke, to pozná. Je vo všetkých dedinách, občas aj v nejakom meste. Ale na dedine určite. Aspoň jeden strašidelný dom známy pohnutou históriou, sčasti pravdivou, sčasti domyslenou. Jeho obyvatelia už buď nežijú, alebo má dom ešte viditeľnú živú dušu v podobe staršej, zväčša osamelej a samotárskej bytosti, vymykajúcej sa v určitých smeroch spoločenským zvyklostiam. Strašidelné domy sú vždy staré, sedliacke, na pokraji zrútenia. Sú žijúcou ruinou. Neviem si predstaviť, že by za ne boli považované klasické komunistické kocky, tie ohyzdné, dvojposchodové, hranaté gýče. Už síce stihli zostarnúť, ale sú bez duše. Zrejme dušu ani nikdy nemali. Zato v tých starých, rozpadnutých chalúpkach so špicatou strechou dýcha niečo zvláštne, nepoznané a provokujúce.

Nechal som cestu ubiehať mi popod nohy. Zastal som až keď sa les za mnou úplne zatvoril. Obklopený stromami som tam len tak ticho stál. Lístky na vetvách pretínali ostré slnečné meče, v ktorých poletovali čiastočky prírody. Bože, ako milujem vôňu jarného popoludňajšieho lesa. Mal som to chuť zakričať, nech to vie aj ten les. Premohol som sa. Áno, keby som si zakričal, bolo by to dokonalé. Takto to bolo takmer dokonalé. Vždy som si rád nechával nádej, že to môže byť ešte lepšie. Nič nemôže byť absolútne dokonalé, aby sa nestratila ilúzia zlepšovania.

Prudko som nasal šťavnatý vzduch, hlboko do pľúc, až sa mi nafúklo brucho a zakrútila hlava. Páni. Dobré je to. Presne toto má jarný popoludňajší les spôsobiť. Zakrútenie hlavy, lebo nikto na svete ho nie je schopný naplno poňať. Toto je skutočný, reálny život, až z toho mrazí. Malý Majko by mi iste povedal – tati, zas plačem suchými očami. Bohvie, odkiaľ to má. Aj ja tak. Rozplývam sa v tej šťavnatej nádhere. Áno, som trochu rozcítený. Ale sem to patrí. Tu je to v poriadku.

Mám čas na zozbieranie dreva, ohraničenie ohniska kameňmi, postavenie stanu, prípravu zemiakov v alobale. Čaká ma úžasná noc. Každoročné súkromné jarné prázdniny. Jedna jediná noc len pre mňa. Čakajú ma spomienky, krásne predstavy minulosti, rozoberanie toho, čo bolo a čo už sa nevráti. Keď z lesa odíde posledný lúč, môžem vytiahnuť špekáčiky a prekvapiť spiace stromy zaujímavou vôňou, zvukmi praskajúceho dreva a vlastných spomienok. Až sa chvejem šťastím.

Býval som neduživé dieťa. Vrstovníci to vycítia. Vidia jedinca, ktorý by bez podpory neprežil. A keďže deti ešte nestihli podľahnúť civilizačným neduhom, bývalo ich opovrhovanie neľudské.

V jedenástich rokoch som vyzeral tak na osem. Bol som malý a maminka ma preto mala radšej. Mohla sa o mňa viac starať, viac ma kŕmiť, mohla mi dávať viac lásky, viac všetkého. Vďačne som to prijímal. Maminku nikto nepodozrieval z toho, že ma rozmaznáva. Mohla ma rozmaznávať opodstatnene. Už od pohľadu som si vyžadoval dôslednejšiu starostlivosť. Bol som  malý a neduživý, zaslúžil som si všetku tú nehu a pozornosť.

Dedinské deti boli niečo ako psy z dvora. Odolné, hrubé, nemilosrdné. Bol som pre ne bytový ratlík, ktorého aportovali ako hračku. Cez prázdniny som u babičky na dedine trpel. Tak rád by som si s tými zemitými vidiečanmi kopal loptu pri kostole. Tak rád by som s nimi šiel chytať ryby na prútené udice do rybníka. Tak rád by som sa s nimi bál pri strašidelnom dome pod kopcom, na ktorom stál kostol s námestíčkom slúžiacom ako ich futbalové ihrisko. Tak rád by som sa skupinovo bál. Ale chodil som tam len sám. Maminka mi to zakazovala. Žila tam stará pani, maminka ju volala priezviskom a hovorila o nej vždy so zachmúreným výrazom tváre. Možno sa mi ten strašidelný dom a jeho históriu snažila urobiť ešte o čosi strašidelnejšou, aby ma odradila, aby som tam nechodil a nebodaj niečo nechytil.

Vidiečania ma považovali za nižší živočíšny druh, maminka ma zadúšala láskou a otec sa na mňa díval blahosklonne. Mával pri tom čelo vytiahnuté nahor a jeho dobrácke oči vraveli – odpúšťam ti, že si také nedochôrča, čo už, si predsa môj. Stisnuté pery vždy akoby mu boli zmizli. Pri tom pohľade dlho a hlasno vzdychol. Rozumel som tomu. Myslel si, že nie, ale áno. Chápal som to zmierené sklamanie a privádzalo ma to do detského, nekonečného zúfalstva.

Nič sa odo mňa nečakalo. Azda len to, že to zvládnem do ďalšieho dňa. A potom do ďalšieho. Spomínam si, ako ma to v tých jedenástich rokoch trápilo. Ako som trpel tým, že som odkázaný byť ukrutánsky milovaný a chránený, že sa nemôžem pridať k tým odolným, nepestovaným, dedinským burinám. Áno, tam niekde sa zrodil vzdor. Tam som začal maminkinu požieračnú lásku a otcove pohŕdavé zmierenie nenávidieť.

Do toho strašidelného domu nikdy nevkročilo žiadne dieťa z dediny. Nevidel som tam vkročiť ani dospelého. Neviem, kde sa vo mne zobralo všetko to odmietanie, ten zvláštny nový pocit odporu k životnej role, do ktorej som bol uvrhnutý. V podstate som si dovtedy starostlivosť okolia vychutnával a pozornosť som mal  rád. Vedel som však, že tá rola mi v skutočnosti nepatrí. Že to nie som skutočne ja.

Vidiečania niekedy hádzali do strašidelného domu kamene. Dom vtedy vykukol prostredníctvom starej ženy s priezviskom. Decká sa hneď rozutekali. Viem to, nie raz som ich z diaľky a patrične schovaný pozoroval. Občas sa z davu oddelil jedinec utvrdzujúci si pozíciu v skupine, zostal stáť a pozeral starene rovno do očí. Bol to test a dotyčný v detskej hierarchii následne raketovo stúpal. Videl som v tom obrovskú odvahu, tak ako ostatní, aj keď tí smelí chlapci potom vždy vyzerali akosi zvláštne. Boli akoby menší, oči pred ostatnými klopili k zemi, nič nehovorili a rozbehli sa zväčša domov.

Rozhodol som sa, že prekonám všetko, čoho sa vidiečania, aj tí dospelí stránia, že do toho domu pôjdem, že zabijem strach, že v sebe zabijem toho malého neduživého chlapčeka a vrátim sa taký, aby otec pokrčil čelo nadol, ústa našpúlil, ale aby mu pery nezmizli a aby pokýval hlavou zhora nadol. Toto gesto malo byť korunované otcovým búchancom po mojom chrbte. Takým, ktoré bude hovoriť – si už silný chlap a nejakú tú ranu znesieš.

(celú poviedku si môžete prečítať v zborníku Fantázia 2012)

Foto: Mustard