Desať odpovedí na otázky začínajúcich autorov

advice

Začínajúci autori v písaní občas tápu. Je to aj preto, lebo niektorí z nich čítajú málo, prípadne nečítajú vôbec a princípy beletristického písania dostatočne neovládajú. A možno im to nie je jasné napriek tomu, že čítajú. Ktovie?

Minulý rok som v rámci porotcovania v MCF prečítala cca 130 poviedok, tento rok niečo pod 160 a mnohé z chýb sa u rôznych autorov opakovali. Takže tu je zopár rád, ako to robiť lepšie a budúci rok už porotcov nenasrať.
Zároveň sú to také tie klasické veci, s ktorými sa môžete stretnúť napríklad na kurzoch tvorivého písania a rôznych workshopoch.

1) Ako sa správne píšu úvodzovky v priamej reči?
Zapamätajte si jednoduché pravidlo 99 66. Dolné úvodzovky na začiatok priamej reči, horné na konci. Občas sa v knihách stretnete aj s neobvyklosťami typu pomlčiek. Stále však platí stará dobrá úvodzovková klasika.

2) Aké sú gramatické pravidlá písania priamej reči?
Úvodzovky už máme za sebou, teraz k problematike priama reč vs. uvádzacia veta.
Ak je uvádzacia veta na začiatku, dávame za ňu dvojbodku a nasledujú dolné úvodzovky (Porotca sa spýtal: „Kedy sa to už konečne naučia?“).
Ak je prvá priama reč a uvádzacia veta nasleduje po nej, pred hornými úvodzovkami sa píše čiarka a na konci priamej reči sa nepíše bodka („Zapíš si to za uši,“ povedala.). Ak je na konci priamej reči otáznik, prípadne výkričník, čiarka pred úvodzovkami sa nepíše („Je ti to jasné?“ spýtala sa.).
V prípade, že uvádzacia veta oddeľuje dve priame reči, každú z nich oddelíme úvodzovkami a uvádzaciu vetu vydelíme čiarkami („Kašlem na to,“ povedal spisovateľ, „odteraz budem maliarom.“).

3) Ako sa píše vnútorný monológ hrdinu?
Ťažko. A čo sa techniky týka, tak vnútorný dialóg hrdinu sa nepíše v úvodzovkách. Vizuálne ho môžeme vydeliť prostredníctvom kurzívy.

4) Musím písať spisovne?
Áno. Musím, musíš, musíme. Teda v prípade, že stále hovoríme o beletrii. Výnimkou môžu byť rôzne experimentálne formy a, samozrejme, priama reč (aj vnútorný monológ). Priama reč totiž spisovná byť nemusí, pretože je to spôsob, akým hovorí daná postava a môže sa v nej vyskytnúť slang, nespisovné slová, nárečie a pod. Ani v bežnom živote sa ľudia nevyjadrujú spisovne.

5) Mám vysvetľovať neznáme výrazy v zátvorke za textom?
Nie. Najlepšie je nevysvetľovať vôbec. Zátvorky s vysvetľovávačkami do beletrie nepatria. V populárnej a náučnej literatúre to však možné je.

6) Ako môžem zdynamizovať text?
Možností je viacero. V zásade platí, čím kratšie vety, tým rýchlejšie tempo. Dialógy sú všeobecne dynamizujúci prvok. Dodatočné zdynamizovanie dialógov je možné prostredníctvom úsečnosti.
Zdynamizovanie príbehu, resp. rozprávania, je možné aj prostredníctvom premiestňovania hrdinov z miesta na miesto. Putovanie dodáva príbehu ďalší rozmer. Nechajte hrdinu cestovať a už len sledujte, čo sa z toho vyvinie.

7) Čo mám robiť, ak mi gramatika a štylistika nič nehovoria?
V prvom rade asi prestať písať a začať čítať. A keď už, tak si nechať dielo niekým skontrolovať. Mama s tatom a kamoši nie sú tak celkom zárukou, hoci, je to aspoň niečo. Celkom fajn môže byť spôsob inzerátu (nástenka v škole, jaspravim a podobne). Chytia sa toho zrejme najskôr študenti literatúry a slovenčinári. Ceny sa pohybujú od nejakých 3-5 eur vyššie za normostranu (1800 znakov vrátane medzier, 30 riadkov po 60 úderov). Odborník bude drahší. Asi aj omnoho drahší.
Otravovať známych autorov s tým, že šak to robia bežne, tak poradia aj mne a zadara, neodporúčam. Len ich tým naseriete. Majú na práci asi tak sto zaujímavejších vecí ako radiť milióntemu začínajúcemu autorovi. A nie. Nepomôže ani veľmi, veľmi milý, servilný mail, lichôtky a asi stokrát použité slovo ďakujem. Mnohí z nich to už za ďakujem spravili mnohokrát a keďže písaniachtivých asertívnych autorov pribudlo ako húb po Černobyle, dobrá vôľa plynulo prešla z OK, tak dobre, do bodu kašlem na to. Nerobte si v „brandži“ blbé meno ešte predtým, než vôbec začnete a nežiadajte tých, ktorí vedia, o knowhow, ku ktorému sa dopracovali sami a za dlhé časové obdobie. V drivej väčšine vás pošlú. A ak vás nepošlú, bude prinajmenšom fér, ak to nespravia zadarmo.

8) Je lepšie písať v prvej alebo v tretej osobe?
Začínajúci autori radi používajú prvú osobu. Paradoxne, písanie v prvej osobe je zložitejšie a je pravdepodobné, že sa bude v texte príliš často objavovať ja a som.
Písanie v prvej osobe je intímnejšie a pravdepodobne viac vťahuje do deja. Je to však individuálne, pretože osobne dávam prednosť tretej osobe, ktorá poskytuje, okrem iného, väčší priestor na variácie oslovení. Stretla som sa už aj s dielom v druhej osobe a bolo to divné. Stal sa však z toho young adult superbestseller numero uno, takže vlastne, čo ja viem?

9) Krátke vety alebo súvetia?
Jedno, aj druhé. Súvetiami je však vhodné šetriť.
Vyjadrujte sa hutne a aj v rámci súvetí nemilosrdne vyhadzujte zbytočné slová.

10) Čo mám robiť, ak sa neviem rozhodnúť, ktorý koniec je lepší?
Hodiť si mincu. Každopádne to bude lepšie ako podľahnúť pokušeniu otvoreného záveru. Niekedy sa to hodí, niekedy je to dokonca potrebné. Ale vo väčšine prípadov je to len skratka a prehodenie zodpovednosti z autora na čitateľa. Koncu sa nevyhýbajte najmä v prípade, ak píšete poviedku. Minimálne daná pointa v príbehu by mala byť dostatočne uzavretá. Či príbeh vyvolá dodatočné otázky je druhá vec.

 

Kurzy tvorivého písania u nás robilo a robí viacero odborníkov, autorov, aj nadšencov. Boli ste už na nejakom? Zopakovali by ste si to?

Foto: Flickr

komentárov: 13

  1. abcdefg...

    „keďže písaniachtivých asertívnych autorov pribudlo ako húb po Černobyle,…“ je to vedecky spracovane? kazdopadne zaujimava tema privítam kazdy odkaz na nejaky clanok. ( myslim suvislost prirastku hub po cernobyle )

  2. Isteže. Princíp nájdeš detailne vysvetlený tu – http://replygif.net/336

    Ale inak, pamätníci by vedeli rozprávať o hríboch veľkosti dáždnikov, ktoré v to krásne leto vyrástli v Tatrách.

  3. 37

    No v mojom prípade je asi najviac problém v bode 6.
    + Iste by som pridal ešte zopár bodov.
    1. Napríklad, ako správne „vtiahnem“ čitateľa do deja? Resp. ako nestratím čitateľovu pozornosť? Ale to je asi ťažko zodpovedateľné a ide tu o talent, dar výberu slov a podobne.
    2. Alebo trochu rozpísať bod 2 – písanie priamej reči pomlčkovou formou (každá postava vždy s pomlčkou na nový riadok) plusy a mínusy.

  4. Techník na vtiahnutie čítateľov do deja je viacero. Niektoré sú natoľko premyslené, že pomaly nezostáva možnosť na autorský rozlet a sú v úrovni čistého kalkulu. Práve také veci učia na spomínaných kurzoch písania.
    Pomlčky sa pri priamej reči niekomu zdajú prehľadnejšie a text im pri čítaní takto plynie bez optických vyrušení. Tiež ich zvyknú používať tí, ktorí majú pocit, že úvodzovky sú príliš oldfashioned a ich novátorské a prelomové trendy dielo si vyžaduje aj menej tradičné formálne prevedenie. Prípadne, že by sa to mohlo páčiť čitateľom, ktorým je dielo určené.
    Stretla som sa s tým, že český čitateľ čítajúci po slovensky sa pozastavil nad takto písanou priamou rečou. U nich to nie je takým zvykom, ako u nás.
    Čo sa týka techniky – ak sa rozhodnem používať pomlčky, nemôžem plynulo prejsť do úvodzoviek. Treba si vybrať jeden z variantov. A píše sa tak, že medzi pomlčkou a nasledujúcim slovom sa dáva medzera, rovnako ako aj medzi pomlčkou a koncovým slovom vo vete ( – Rozumieme si? – spýtala sa).
    Inak vlastne pomlčka nahrádza úvodzovky, takže princíp je rovnaký. V rámci jedného riadku pôsobí takto písaná priama reč neprehľadne.

  5. 149.

    Ja by som mal len otázku na písanie v prvej osobe. Je čitateľsky príťažlivejší text v minulom čase („Otvoril som dvere a zostúpil do temnoty), alebo v prítomnom/budúcom („Otvorím dvere a zostúpim do temnoty). Zdá sa mi, že v takýchto prípadoch záleží najviac od kontextu, alebo sa mýlim? Za odpoveď ďakujem.

  6. Je treba nejak podvedome vycítiť, čo sa kam viac hodí. Ale minulý čas je klasika.
    Na konkrétnom prípade by som asi neuvažovala o variante „Otvorím dvere a zostúpim do temnoty“, ale azda skôr nad priebehovým prítomným „Otváram dvere a zostupujem do temnoty“. Deje sa to teraz, je to osobnejšie, autentickejšie a čitateľa to dokáže držať výraznejšie v napätí, ako keby sa to dialo v minulosti. V tomto prípade tam už automaticky tušíme, že keďže je rozprávanie v prvej osobe a hrdina opisuje minulosť, tak to zrejme zmákol a z tej temnoty sa vyhrabal (hoci, môže to hovoriť aj nejak zo záhrobia).
    A áno, určite závisí od kontextu. Ak si vyberiem jeden z časov, treba sa ho držať. Najmä, ak ide o poviedku. Samozrejme, treba sa vedieť prispôsobiť, ak v príbehu opisujem budúcnosť, minulosť, prípadne nejaké flashbacky.

  7. abcdefg...

    Detailne vysvetlenie som asi pochopil…vlastne som sa dobre zasmial 🙂

  8. JAja

    Neabsolvovala som kurz písania, ale kúpila som si Tvorivé psaní pro každého od Dočekalovej- odporúčam všetky tri časti- aj keď posledná je určená skôr pre scenáristov. V každom prípade pomôže tým, ktorí vedia čo, ale netušia ako (toš, nie každý je prirodzený talent). Teda samozrejme, že človek nesmie byť úplne literárne poleno (v knihe je dokonca napísané za akých okolností by ste určite nemali písať- napr. ak ste neznášali slohy). Ďalšie tipy a triky sa dajú nájsť aj na mamtalent.sk ALE nič to nepomôže, ak človek nečíta- to je Alfa a Omega.

  9. Richard

    Čiarka za uvádzacou vetou medzi dvoma priamymi mi až doteraz úplne unikala. Díky. Inak o gramatike a štylistike som kedysi čítal How to Not Write Bad od človeka menom Ben Yagoda. Má tam podchytené všetko podstatné a aj keď sa toho na mňa po jednom prečítaní nalepilo málo, ako amatér a slabý lingvista vrele odporúčam. Kopa dobrých rád. Jedným šmahom si šustnem nejaký ten popol na hlavu, že áno, určite hovorí aj o veľkých písmenách v anglických názvoch 🙂

    Kurz tvorivého písania znie ako dobrá zábava a užitočne využitý čas. Napadol mi k tomu otrepaný vtip o Tarantinovi, ktorého keď sa pýtali, či chodil na filmovú školu, povedal: „No, I went to films.“ 😀

  10. Tak hej, Dočekalová je v danom odbore v „našich“ končinách známa. Vlastne aj tento krátky výber je z časti to, o čom píše a prednáša. Jej knihy by mali byť pre začínajúcich autorov povinné.
    Inak, aj to úplné literárne poleno by po vzore teórie nekonečnej opice dokázalo jedného dňa napísať Shakespeara 🙂 (http://www.reflex.cz/clanek/lajk/43427/dokazou-virtualni-opice-sepsat-kompletni-shakespearovo-dilo-dve-knihy-uz-zvladly.html)

  11. „Viem, že to nie je kóšer, ale ja píšem úvodzovky neštandardne.“
    „Prečo?“
    „Lebo som lenivý. Chcel som sa opýtať, či je to problém.“
    „A nadával ti kvôli nim niekto?“
    „Nie, ale po jednom blogovom texte ma prepadli pochybnosti.“
    „Nabudúce nebuď lenivý a máš po probléme!“
    „Ale lenivosť nie je momentálny stav, to je povahová črta a starého psa novým kúskom nenaučíš.“
    „Hm,“ zamyslel sa, „tak pokiaľ sa považuješ za psa…“

  12. Grammar nazi v porote zhejtuje, vydavateľ opraví a na blogu je to aj tak fuk. Takže v podstate sa nič nedeje.
    A fajný dialóg. Taký zo života 🙂

  13. Eturbi

    Ja mám skúsenosť s pomlčkami v dvoch knihách (Spev drozda a Trainspotting) a v oboch to pre mňa bol dosť rušivý element. Zvyk je zvyk a tak preferujem úvodzovky a to ako pri čítaní, tak pri písaní.

Pridať komentár