APOKALYPSA PODĽA GUSTA

Obdobie predprípravné

„Máte mononukleózu,“ povedala MUDr. Kusá a skusmo pozrela na pacienta.

„Prosím? Čo to? Z čoho to? Ehm, nerozumiem.“ Leopold Augustín položil všetky nechápavé a nanajvýš nevhodné otázky naraz a tlmene. Dvere ordinácie nedoliehali a Leopold nechcel svojim zdravotným stavom obťažovať pacientov v čakárni. MUDr. Kusá mu kuso vysvetlila, že má v zásade narušenú a oslabenú imunitu. A to bol okamih, kedy sa Leopold Augustín rozhodol vstúpiť do politiky.

Ten zvláštny pocit prišiel na Leopolda náhle a nečakane. Bola jar, presnejšie 28. marec, do obeda zostávala necelá polhodina. Leopold Augustín sa zamyslel. Vydržal pri tom nežmurknúť azda aj celé tri minúty. Bez pohnutia stál a uprene hľadel do tmavej miestnosti číslo 506, s rozlohou pripomínajúcou jeho obývačku. Táto však nemala okná a bola takmer po strop zaplnená nikdy nečítanými  správami a žiadosťami, z ktorých najmenej dramaticky vyznievali tie o znečistení vôd a odstrele medveďov.

Po pätnástich rokoch Leopold Augustín pochopil, že pozícia radcu oddelenia Strategického hodnotenia životného prostredia, na ktorú to kariérne dotiahol, ho k zlepšeniu imunity nedovedie. A to ani v prípade, že sa jedná o radcu hlavného. Zrazu si zreteľne uvedomil fakt, že mononukleóza a následná kariérna cesta smerovali jeho život úplne odlišným a veľmi špecifickým smerom.

Na telefóne stlačil nulu s plánom oznámiť rozhodnutie riaditeľovi odboru Hodnotenia a posudzovania vplyvov na životné prostredie. Za telefonickou nulou sa ukrývala Jarmila Drobná, ktorá Leopoldovi oznámila, že pán riaditeľ nemá čas a odkazuje ho na Osobný úrad. Výpovedný postup jeho rozhodnutím mierne otriasol, avšak nie natoľko, aby ho zmenil.

„Odchádzam“, povedal Leopold Augustín na Osobnom úrade.

„Okamžite.“

Bolo mu ozrejmené, že nič nejde úplne okamžite, tobôž nie v štátnej správe, že to mohol za tých 15 rokov zistiť aj sám a že musí, ako každý slušný zamestnanec ministerstva, počkať vo výpovednej lehote. Leopold čakať odmietal, čo v pracovníčkach Osobného úradu vzbudilo podozrenie, že Leopold Augustín nie je slušný zamestnanec. Leopold sa im pokúsil vysvetliť dôvody svojho rozhodnutia, ale zamestnankyne tvrdohlavo trvali na svojom. Odhodlane sa vybral za riaditeľom odboru, ktorý nemal čas. Riaditeľ v kancelárii zamestnane sledoval TA3. Leopoldovi sa venoval len letmo. Rozhorčilo ho to a začal zvyšovať hlas. Riaditeľa tým upútal. Podobné reakcie nevídal často. Leopold Augustín bol náhle zaujímavejší než opakované spravodajstvo. Riaditeľ ho spočiatku vnímal ako zvláštny hlučný objekt. Prezeral si ho od topánok až po začervenanú plešinu. Pohrával sa s myšlienkou požiadať ho, aby sa otočil a prešiel ku oknu a nazad. Leopold zoširoka gestikuloval, takže riaditeľ mal možnosť sledovať odporujúcu postavu v pohybe. O pár minút nastalo ticho. Riaditeľ vstal. Z predošlého výstupu usúdil, že je hoden vyššej inštancie. Jemne chytil Leopolda za predlaktie a vošli spolu do miestnosti, v ktorej sedela tajomníčka.

„Jarka, vezmite tu pána inžiniera radcu k riaditeľovi sekcie Kvality životného prostredia. Zavolám mu sám, že prídete.“

Potľapkal Leopolda po pleci, uznanlivo pokýval hlavou a stisol pery.

„Veľa šťastia. Podľa toho, čo som práve videl, rozhodne na okamžitú výpoveď máte“, povedal. Leopold sa riaditeľovi odboru poďakoval a nechal sa tajomníčkou odprevadiť k riaditeľovi sekcie.

Na štvrtom poschodí bol doteraz len párkrát. Zväčša pri príležitostiach odchodu niektorého slušného zamestnanca a iných jubileí. Leopold kráčal hrdo. Pohľady sekretárok ho sprevádzali až do zelenej pracovne. Riaditeľ položil slúchadlo, zodvihol zrak od stola a zamyslene pozeral na Leopolda. Jarmila Drobná v miernom predklone zavrela dvere.

„Uvedomujete si, že je celosvetová hospodárska kríza?“

Leopold prikývol.

„Máte niečo lepšie?“

Leopold pokrútil hlavou. Riaditeľ sa zhlboka nadýchol.

„Viete, o čo práve žiadate?“

Leopold zneistel. „Má riaditeľ na mysli to isté?“ Jemne pokrčil ramená.

„Dobre teda. Nebudem sa vás pýtať na dôvody. Riaditeľ odboru mi povedal, že ste boli veľmi presvedčivý. Pozrite. Stručne. Je na nás, ako na ministerstvo, vyvíjaný tlak. Máme znižovať náklady, výdaje a to nerobí nikto rád. Vy chcete odísť dobrovoľne. Dohodnime sa takto.“ Riaditeľ pozrel do stola, pobubnoval prstami po laminátovej doske a hlasno vzdychol.

„Dobre. Choďte. Odstupné samozrejme nedostanete. Ostatné s vami vybavia na Osobnom úrade. Dúfam, že viete, čo robíte, človeče.“

Leopold sa tváril, že vie. Riaditeľ Sekcie kvality životného prostredia k nemu podišiel a potriasol mu rukou. Jeho pohľad bol podobný pohľadu riaditeľa Odboru hodnotenia a posudzovania vplyvov na životné prostredie. Celkovo si boli veľmi podobní. Len riaditeľ sekcie bol o niečo vyšší. Ruku mu držal neobvykle dlho a zamyslene. Leopold sa vymanil, poďakoval a odišiel. Riaditeľ stál vo dverách a pozeral za ním.

„Blázon. Ale vyjednávať vie.“

Tajomníčka vyskočila spoza pultíka. Nepočula a nebola si istá, či sa od nej neočakáva nejaká reakcia. Riaditeľ sa vrátil do zelenej pracovne a zatvoril za sebou dvere.

„Chcel kávu? Alebo…? Čo? Mám niečo doniesť?“ zmätene sa pýtala dvoch ďalších sekretárok. Nevedeli.

Leopold Augustín si zbalil veci zo stola do krabice od novej ministerskej kopírky, rozlúčil sa so zarazenými spoluradcami, podpísal papiere na rôznych oddeleniach a bez ďalšieho vysvetlenia Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky opustil.

.     .     .

Obdobie prípravné

Po pol roku Leopold Augustín cítil, že je plný síl. Zmena života mu očividne prospela. Slnko sa predieralo cez listy a príjemne hrialo. Po temene mu stekal prúžok potu. Pošteklil ho. Škrabajúc si spomenul na výraz manželky, keď jej načrtol svoj krátkodobý plán do roku 2012. Dlhodobý jej z logických dôvodov načrtnúť nemohol. Hľadela naňho vtedy so zmesou lásky, smútku a strachu. Bol presvedčený, že prevládla láska. Nechala ho ísť a ani nenamietala, keď zrušil termínovaný účet s peniazmi za dedičstvo. Koniec-koncov, boli to aj tak jeho rodičia. O svojom pláne bol presvedčený. Nebol si istý len tým, či Božena rozumie tomu, čo robí. Ale bolo mu to momentálne jedno. Bol presvedčený, že čoskoro pochopí.

Obyvatelia Muránskej Zdychavy považovali kúpu storočného domu na konci dediny za bláznivú. Usadlosť bola dobrých desať rokov neobývaná a za tú dobu viditeľne schátrala.   Na jar opravil Leopold strechu a nechal si zaviesť internet. Do dediny veľmi nechodil. Pre miestnych bol záhadou. Povrávalo sa, že ho sem upratali z ministerstva, lebo mal niečo na samotného ministra. Vraj to súviselo s dákou zmluvou a emisiami.

Leopold meral takmer dva metre. Bol to skutočne neprehliadnuteľný zjav. Mal riedke vlasy, uprostred hlavy plešinu a oválnu tvár. Zarastal rýchlo a výrazne. Všade okrem temena. Na úradníka mal silné a svalnaté ruky, čo v miestnych vyvolávalo pochybnosti o jeho profesionálnej úradníckej minulosti.

Po večeroch Leopold vysedával pred počítačom a prezeral si stránky s tematikou krízového prežitia, stavby studní, umiestnenia vodného čerpadla a energetickej sebestačnosti. Vedomostné základy mu poskytla pracovná prax a informácie zoskupené predovšetkým v miestnosti číslo 506, ktoré poznalo na ministerstve len zopár ľudí. Navyše každý vedel zväčša len toľko, čo sám napísal, prípadne dostal faxom. Nie, že by boli informácie v miestnosti 506 natoľko tajné. Len ich okrem Leopolda nikto nedokázal vnímať komplexne a  zúročiť ich tým správnym spôsobom. Leopold na to prišiel vo chvíli náhleho osvietenia. A v kútiku duše cítil, že to nebola náhoda.

Občas zabrúsil na stránky o konci sveta, aby sa ubezpečil, že to, čo robí, robiť musí. Na túto tému už toho prečítal veľa. Teoreticky bol znalý natoľko, že mohol usporiadať prednášku v miestnom vynovenom kultúrnom centre. Ale načo by to robil? Apokalypsu prežije len zopár najsilnejších a najpripravenejších. Keby o tom dedinčania vedeli, mohli by počas konca sveta narušiť jeho plán. Jeho veľký plán záchrany a individuálneho prežitia.

Muránsku planinu si nevybral náhodou. Systém podzemných jaskýň a dostatok vody považoval pri apokalypse za strategické.

Božena Augustínová sedela pri kuchynskom stole. Jednou rukou si podopierala hlavu a druhou utierala nos.

„Že to má byť vraj dvadsiateho prvého decembra. 2012. Pred Vianocami, predstav si. A keď som sa ho spýtala, že prečo, tak ti mi začal rozprávať o dákom Májskom kalendári, Sybile, o zlom stave životného prostredia a nejakých nečítaných správach o znečistení podzemných vôd, na ktoré mali na ministerstve vyhradený celý regál. Ako keby to spolu nejako súviselo. A potom začal citovať Bibliu.“ Božena sa naplno rozplakala. Sopel stekal okolo premáčanej vreckovky a na konci brady vytvoril kvapôčku. Jozefína Chlpíková sa zľakla, že odkvacne rovno na veľkonočný obrus, tak rýchlo podložila Božene handru. Boženu tento racionálny prejav trochu ukľudnil. Poutierala sa a nosovým hlasom opísala susede, ako mala z manžela strach, a tak ho nechala radšej odísť. Jozefína s ňou súcitila. Najmä vtedy, keď Božena spomenula zlikvidovaný účet s dedičstvom. Uznala, že Leopold Augustín sa náhle zbláznil. Ale naznačila, že známky šialenstva vykazoval už dlho predtým. Nevedela ich presne definovať. Spomínala najmä pohľad a chôdzu. Božena bola zdrvená. Takmer dvadsať rokov a ona nič nespozorovala. Mohla sa zobudiť s nožom v chrbte. Tá predstava ju opäť rozľútostila.

„A kde je teraz?“ zaujímala sa Jozefína Chlpíková. Božena si nebola istá, kde sa jej muž nachádza. O rozvod zatiaľ požiadať nechcela, nemala ho ako vyplatiť za byt. A spolužitie bolo za týchto okolností vylúčené.

„Neviem Jožka. Ja som zatiaľ vymenila zámku, ak by sa náhodou vrátil. Ale poviem ti, desím sa konca roku 2012. To bude možno koniec sveta pre mňa.“ Zavzlykala a riedky, priesvitný sopel dopadol do kuchynskej handry. Jozefína si vydýchla.

Leopoldovi začalo byť časom v Muránskej Zdychave samému smutno. Boženine telefónne číslo zrazu nefungovalo a nikomu inému sa dovolať nepokúšal. Keď práve nepracoval na realizácii plánu prežitia apokalypsy, celkom sa nudil.

Počas jedného septembrového odpoludnia sa vybral do dedinskej krčmy. Napriek rizikám, ktoré v tomto kroku spočiatku videl, sa toto miesto ukázalo ako vynikajúce. Čapovali tu miestnu verziu Šofokoly a piva Rebel. V pohostinstve na námestí si krátila dlhé dni elita celej Muránskej Zdychavy. Miestni tu boli skoro stále v dobrej nálade. Okrem občasných prípadov rýchlej fyzickej argumentácie. Ale o tom nehovoril nikto rád. Leopolda Augustína tu všetci volali Gusto. A Leopold nadobudol dojem, že s novým menom smeruje v ústrety novému, jedinečnému životu.

Na uvoľnenú a bezstarostnú spoločnosť pohostinstva Na rohu si Leopold Augustín zvykol rýchlo. Občas pociťoval nutkavú potrebu zdôveriť sa tým dobrým ľuďom so životne dôležitou informáciou, ktorou disponoval. V silnejšom alkoholickom opojení vyslovil niekoľko prorockých viet s nádejou, že azda pochopia. Lenže pohostinstvo v Muránskej Zdychave bolo plné budúcich obetí. Leopold to vedel, a preto odchádzal domov zväčša smutný.

V deň, keď prišiel Leopold do krčmy Na rohu naposledy, pršalo. Na križovatke v centre dediny, ktorá bola obvykle plná rómskych detí, postával iba autobus. Leopold Augustín sa zastavil a v daždi sa rozhliadol po pustej dedine. Na chvíľu mal pocit, že sa preniesol cez rok 2012. Potlačil dvere pohostinstva, ozval sa tupý náraz a dvere sa zastavili. Leopold pohyb zopakoval, tentokrát silnejšie. Dvere narazili znova. Asi o päť sekúnd sa ozval hysterický plač.

Rozbitá hlava trojročného rómskeho dieťaťa vyvolala situáciu, o ktorej Leopold Augustín doteraz len počul. Kým mu stihlo dôjsť, čo sa stalo, miešala sa na zemi jeho krv s krvou malého Zdychavčaňaťa.

Po tomto nemilom incidente si Leopold Augustín uvedomil, že spása naozaj nie je vhodná pre hocikoho. A prípravy na koniec sveta ešte zintenzívnil.

Krčmová bitka zredukovala spoločenský život Leopolda Augustína na minimum. Obmedzil ho na krátke, občasné návštevy miestnych potravín s názvom Zmiešaný tovar. Ale väčšinu vecí, nevyhnutných na prežitie apokalypsy a života po nej, nakupoval v mestách. Obchádzal dostupné supermarkety a kompletizoval zásoby. Dedinčanov sa stránil. Nechcel, aby odhalili jeho plán a po nepríjemnej skúsenosti sa už ani nechcel s nikým zblížiť. „Načo? Veď o dva roky budú všetci po smrti“, hovoril si pred Vianocami v roku 2010.

Leopold Augustín objavil v horách ideálne miesto na prežitie konca sveta. Komplikovaný terén bol pri vynášaní zásob trochu nepríjemný. Obzvlášť zložito sa mu vynášali matrace. Povzbudzoval ho však fakt, že do takéhoto neprístupného terénu ho sotva bude niekto niekedy sledovať.

V skale bol vstup do jaskyne, do ktorej Leopold postupne nanosil veci, nevyhnutné na postapokalyptický život. Bol presvedčený, že vďaka kvalitnej príprave ho koniec sveta nezaskočí. Nevedel presne, čo sa 21.12.2012 stane, ale vedel, že to nebude nič dobré. „Existuje predsa toľko znamení.“ Leopold nechápal, ako je možné, že to nevidí viac ľudí. Pokúšal sa to v listoch vysvetliť Božene. Dokonca jej poslal cédečko s napáleným dokumentom s českými titulkami, ktorý zhrnul všetky dôležité argumenty. Ale nebol si istý, či Božena pochopila, pretože mu stále nezavolala. Leopold dúfal, že sa mu ju podarí presvedčiť tesne pred apokalypsou, aby jej príchod nevzbudil podozrenie dedinčanov.

V jaskyni sa zhromažďovali vedrá, nože, píly a sekery, hygienické potreby, trvanlivé potraviny, ale aj oblečenie a obuv. Leopold nezabudol ani na knihy. Predpokladal, že v postapokalyptických časoch bude po večeroch nuda. Bol vášnivý čitateľ a niektoré prečítal už pred koncom sveta. Sľúbil si však, že tie, ktoré prečítal predčasne, bude čítať po apokalypse znova.

Od jesene 2012, sa Leopold Augustín zdržiaval prevažne v jaskyni. Peniaze z dedičstva sa premenili na útulný a vkusne zariadený príbytok so zásobami vecí, o  ktorých bol Leopold presvedčený, že sú na prežitie po konci sveta nevyhnutné. V zadnej časti jaskyne bola uzučká chodbička, ktorá viedla k podzemnému jazierku. Síce bolo miestami nevyhnutné plaziť sa, ale  predsavzal si, že chodbičku časom rozšíri. Leopold Augustín si nový domov zamiloval a apokalypsy sa už nevedel dočkať.
V dedine si neprítomnosť Leopolda ani nevšimli. Na čudácke spôsoby miestneho blázonka Gusta si zvykli.

Od novembra 2012 posielal Leopold Augustín Božene Augustínovej listy každý týždeň. Schádzať v zimnom počasí nehostinný terén hôr v okolí Muránskej planiny bolo namáhavé aj pre vytrénovaného Leopolda. Keď napadol sneh, vyrobil si snežnice, aby bol na rovine rýchlejší a nemusel sa vracať domov za tmy. Napriek obrovskej snahe, ktorú Leopold vynaložil na presvedčenie manželky, aby sa k nemu pred koncom sveta rýchlo presťahovala, začínal postupne chápať, že apokalypsu zrejme prežije sám.

Dvadsiateho prvého decembra 2012 Leopold Augustín uzavrel jaskyňu pripravenými dverami, ktoré vyrobil z dreva a plechu. Otvoril Chateau Topoľčianky, nalial si plný pohár a predstavoval si, že v týchto chvíľach sa celá zem zmieta v plameňoch a Božena ľutuje svoje nerozvážne rozhodnutie, pokiaľ má vôbec na ľútosť čas. Bol celkom zvedavý na to, ako apokalypsa prebieha. V jaskyni horel oheň. Dym strategicky mizol v úzkej šachte na jej okraji. Leopold usrkával víno sledujúc tiene, ktoré vytváral oheň na stenách jaskyne. Nepočul žiadne zvuky, necítil otrasy. Apokalypsa ho úplne minula. Okolo štvrtej nadránom Leopold zaspal.

 .     .     .

Obdobie postapokalyptické

Keď sa zobudil, bolo mu chladno. Oheň dohorel a na jaskynnú teplotu ešte celkom neprivykol. Pohrával sa s myšlienkou vykuknúť von. Ale chcel dopriať apokalypse čas, ktorý potrebovala. Rozhodol sa, že vyjde von o tri dni, presne na Vianoce. Narodí sa nový, postapokalyptický človek. Tá predstava sa mu pozdávala. Čas si krátil čítaním, ale nemohol sa sústrediť. Rozmýšľal, ako to asi vonku vyzerá. Bol napätý.

Na Vianoce 2012 Leopold Augustín odtiahol od jaskynného vchodu ťažké dreveno-kovové dvere. Šľapol do snehu, čo výrazne narušilo jeho predstavu o konci sveta v plameňoch.

„Žeby svet zamrzol?“

Neistým krokom preskúmaval okolie. Všade bolo ticho a kľud. Zhrozilo ho to. Zostal na svete úplne sám. Vybral sa smerom k Muránskej Zdychave. Domy boli zasnežené, ulica prázdna. Zrazu si všimol pri jednom z domov psa. Šokovaný zastal. Nešlo mu do hlavy, prečo spomedzi všetkých tvorov prežil práve tento pes. Možno naňho prehovorila vyššia moc a chce, aby si ho vzal. Aby nebol po konci sveta úplne osamelý. Možno to nechápe len teraz, ale ten pes určite neprežil apokalypsu náhodou. A keďže Leopold už vedel, že celý jeho život smeroval k momentu jedinečnosti, dokonca aj v období, kedy o podobnom osude ani nesníval, rozhodol sa, že sa psa ujme. Pes mal však odlišné zámery. Len čo k nemu Leopold vykročil, rozbehol sa preč. Leopold začal psa naháňať po dedine.

V okamihu, keď si Leopold Augustín všimol, že ho zo zasnežených, vianočne vyzdobených okien pozorujú ľudia, niečo v jeho mohutnom, zarastenom tele sa udialo. S mononukleózou a slabou imunitou to už dávno nemalo nič spoločné. Prebehlo to hladko, plynulo a bez akýchkoľvek vonkajších prejavov, ešte počas Leopoldovho behu za dedinským psom, ktorý pred ním zbesilo uháňal preč. Leopold nezmenil výraz tváre, nezastavil sa, len prudko vytočil dráhu behu. Rozbehol sa opačne. Do lesa. Do hôr. Domov.

V miestnosti číslo 506 sa rozsvietilo. Pavučina natiahnutá medzi stropom a správou o premnožení medveďov v lokalite Staré hory sa zachvela, keď po nej prebehol zobudený pavúk. Petronela Príkra pociťovala uspokojenie, že sa jej podarilo získať študentskú prax práve na Ministerstve životného prostredia. Nadšenie zo stáže zatienilo jej prípadné pochybnosti o tom, či sa správami v miestnosti 506 niekto reálne zaoberá. Papiere boli poukladané do nepravidelných komínov. Petronela zneistela, či sú zoradené podľa obsahu. Vzala do rúk správy z najbližších stohov a zistila, že sú uložené náhodne. Potešilo ju to, lebo napriek nadšeniu zo stáže nemala chuť prehrabávať sa v špinavej miestnosti preplnenej papiermi a pavúkmi. Na najnižší komín papierov úhľadne položila správu, ktorá jej bola zverená. Predstavila si, ako sa bude v životopise, v kolónke študentská stáž vynímať veta – Participácia na spracovávaní a archivácii tajných dokumentov a s jemným úsmevom za sebou zavrela dvere.

Pavúk vyliezol spoza papierov až o niekoľko minút, keď si bol istý, že miestnosť je znovu tmavá a bezpečná. Spodnú časť pavučiny mal zbúranú. Bude ju musieť opraviť. Tentokrát mu bude základňu pavučiny v pravom dolnom rohu tvoriť papier s nápisom Žiadosť o odchyt/odstrel fyzicky deformovaného medveďa pozorovaného v lokalite Muránska Planina.

Foto: Retinafunk