ZOMBIESLAVA

Utekajme, už ide

Antológia fantastických poviedok od siedmych autorov s názvom Utekajme už ide!, vyšla v podobe eknihy na Vianoce 2011. V mojej poviedke, Zombieslava, prebieha zombieapokalypsa v Bratislave. Zombíci brázdia Starý most, Inchebu a hokejový štadión počas majstrovstiev sveta.

Po Novom moste sa tackala postava. Bolo trištvrte na sedem. V tomto čase, na danom mieste bol podobný druh chôdze priskorý.

Mladej žene padali do tváre pramene hnedých vlasov, nemala topánku a v ruke zvierala kabelku s trblietavým nápisom Guess. Krívala a chrčala.

Po moste prechádzal mladý pár. Zaregistrovali ju už zdiaľky. On tipoval klasiku, chľast, ona to podľa ženinho oblečenia videla skôr na značkový fet. S patričným odporom sa čo najrýchlejšie pretisli popri stene Nového mosta. Žena na chvíľu zastala. Stíchla, akoby úplne prestala dýchať a napriamila telo smerom k nim. Pár zrýchlil ešte viac. Vzdialili sa bez obzerania. Romantickú večernú prechádzku mali nezvratne poznačenú.

Žena sa knísavo pridŕžala zábradlia a v určitých momentoch to vyzeralo, že už-už prepadne do Dunaja. V mladíkovi idúcom oproti sa prebudili ochranárske pudy a rozbehol sa k nej.

„Je vám zle?“ spýtal sa a otázku niekoľkokrát zopakoval v rôznych variáciách. Žena neodpovedala. Vlasy jej zakrývali celú tvár. Cez zábradlie zazrel len jej ruky. Zazdalo sa mu, že je na nich krv. Žena sa stále potácala a vydávala neartikulované zvuky.

„Zavolám sanitku. Počkajte, počkajte, držte sa, prosím vás!“ usiloval sa mladík konať skôr, než žena spraví čosi nezvratné. Zašmátral v rifliach po mobile, žena sa k nemu načahovala. Z ruky sa jej vyšmykla značková kabelka. Automaticky jej ju chcel podať a až vtedy si všimol, že členok v topánke na vysokom podpätku má žena neprirodzene vykrivený. Bol nepochybne zlomený. Pramene vlasov sa pohli a mladík na malú chvíľu zazrel ženinu tvár. Prestal hľadať mobil a poodstúpil dozadu.

Medzitým sa pri nich vytvorila skupinka okoloidúcich, ktorí sa znechutene a prekvapene prizerali. Niektorí len spomalili a pokračovali v ceste ďalej, iní boli zvedavejší. V hlúčiku zneli očakávateľné otázky: „Čo sa stalo? Čo jej je? Chce skočiť? Už niekto zavolal sanitku a políciu?“ Mladík na žiadnu z nich neodpovedal, len neustále ustupoval dozadu, do hlúčika, až v ňom celkom zmizol. Pomaly cúvajúc sa začal vzďaľovať. Ľudia si ho nevšímali.

Hlúčik vyformoval ďalších záchrancov, ktorí sa pokúšali žene pomôcť. Mladík sa otočil a dal sa do mierneho klusu. Postupne prešiel v beh, až v šprint. Ktosi za ním zakričal, že čo tomu dievčaťu urobil, ale bolo mu to jedno. Mal nedefinovateľne desivý pocit, akoby bol vo sne, akoby to, čo videl, nebolo reálne. Jeho vedomie nedokázalo spracovať predošlú udalosť. Cítil hrôzu.

Dobehol na koniec mosta, zbehol po schodíkoch do Sadu Janka Kráľa a vedel, že musí utekať ďalej. Zozadu začul výkriky. Slová nepočul, ale ich význam bol jednoznačný podľa intenzity kriku. Nezastavoval sa, neskúmal, kto kričí a o čo presne ide. V hlave mu zrazu vírilo množstvo nedokončených otázok. Odkiaľ sa to vzalo? Čo je s Jankou? Je v poriadku? Čo mama? Je to už rozšírené? Je už takýchto viac? Musím okamžite zavolať. Skryjem sa. Ale kam? Kam sa skryjem v Sade Janka Kráľa? Vyleziem na strom. Nie, blbosť. Aupark.

Vbehnem do Auparku. Ale čo keď…, čo ak… tam. Myšlienky mu skákali, sledoval cestu, musel sa rozhodnúť, kadiaľ bude bežať. Aupark zavrhol, rozbehol sa k nábrežiu Dunaja. Zavolať Janke, zavolať mame, bože, čo bude s Pegynou? V hlave mu to vrelo, začínal podliehať panike. Rýchlo sa obzrel, nikoho za sebou nevidel. Doliehali k nemu výkriky, aké doteraz nepočul. Ani na futbale. Bežal smerom k rieke. Na loď. Pôjde na loď. Ak bude najhoršie, loď zdvihne pontón.

Bežal pomedzi stromy, zachytil sa. Neobzeral sa, len prudko trhol rukou. Zabolelo ho to, ale utekal ďalej. Musí sa dostať na niektorú z lodí. Ešte nikdy na žiadnej nebol. Ani na tej, čo patrí Adymu Hajdu, aj keď o nej už toľko počul. Bohvie, ktorá z nich to vlastne je. Kurva, dúfam, že tie dunajské reštaurácie dokážu aj plávať. Letmo pozrel na ruku. Krvácala. V zornom uhle zazrel medzi stromami muža so ženou. Ona sa vliekla, on akoby sa pokúšal o beh. Spomalil. Ako v tranze sa pozeral na krvácajúcu ruku. Očakával škrabanec, azda triesku zadretú zo stromu, ale videl zreteľné odtlačky zubov. Krv kvapkala na zem. V momente uvedomenia ho ruka začala až bláznivo bolieť. Zvláštny pár, ktorý si v behu nevšimol a ktorý práve minul, sa tackavo blížil. Chytil si ranu, pritlačil na ňu a znova sa rozbehol. Už nad ničím nepremýšľal, len utekal. Ruka ho pálila, takú bolesť v živote nezažil. Udierala mu do mozgu, prenikala celým telom, celou mysľou a spomaľovala ho. Musí sa dostať k najbližšej lodi. Zistiť, čo je s Jankou a mamou. Obzrel sa, pár zaostával, nebežali za ním. Náhle pocítil prudký náraz. Spadol na zem, úder ani nevnímal, už predtým ho bolesť celkom prešpikovala. Nevedel sa nadýchnuť. V ústach sa mu hromadila krv. Nadvihol hlavu. Na hrudníku mu sedel zakrvácaný starý pán bez výrazu a búšil doňho. Ako medveď, bez mimiky, keď dobehne korisť. Pokúsil sa ho z posledných síl zhodiť, ale do ruky mu hrýzlo malé, akosi neprimerane silné dievčatko. Mohla mať tak osem-deväť rokov. Ako Janka, pomyslel si.

•••

„Nie, ďakujem, už mám,“ zopakovala Klára približne piatykrát a začínala byť mierne otrávená. Odmietala nechcené letáky a vyhýbala sa neústupným dôchodkyniam, deťom a ostatným nadšencom rastlinnej ríše. V duchu začínala ľutovať, že voľné piatkové popoludnie nevyplnila hoci aj spánkom, ale rozhodla sa dať šancu flóre v bratislavskej Inchebe. Bolo tam plno a Klára rozmýšľala, či si skutočne všetci títo ľudia zobrali dovolenku kvôli rastlinám, alebo je pre nich piatkové voľné popoludnie bežné.

Po dvoch hodinách strávených na výstave sa jej záujem o rastliny akéhokoľvek druhu definitívne vytratil. Pri expozícii hustého lesa s vysokými bambusmi a exotickými drevinami zaregistrovala štíhleho mladíka s výrazom typického gaya alebo netypického heteráka. Napriek subtílnej postave z neho sršalo sebavedomie a Klára v ňom ihneď spoznala Alexandra Rozina. Mladšieho.

„Na dnes stačilo,“ zhodnotila Klára. Nohy ju v lodičkách s vysokým sklonom boleli, nebol to najlepší nápad prevetrať ich práve na výstave. Pred odchodom ešte zamierila na toalety. Počas chôdze hodila letmý pohľad do zrkadla. Maskara jej urobila čierne bodky pod očami. Občas sa to stávalo. Prešla si ukazovákom jemne pod dolnými mihalnicami a vošla do poslednej kabínky. Obvykle si vyberala práve tú, ani nevedela prečo. Zamkla sa a začala trhať toaletný papier z rolky. Na verejné vecko si samozrejme nikdy nesadala. Väčšinou pri tejto aktivite akosi zvláštne čupela, váhu pritom preniesla na stehná bez toho, aby sa dotkla misy. Ale teraz bola taká uchodená a unavená, že sa rozhodla pre pohodlnejší, hoci hygienicky rizikovejší a časovo náročnejší variant.

Zvonku k nej doliehal hluk. Dôchodkyne sa určite pobili o orchideu s najväčším počtom výhonkov, pomyslela si znechutená realitou bratislavskej flóry, únavou a boľavými chodidlami. Hluk sa však stupňoval a blížil. Klára rýchlo urobila to, čo bolo potrebné, a nervózne sa začala zapínať. Zvuky sa menili v definovateľnejší krik. „Preboha, čo sa to deje?“ zašomrala, nervózne sa usilujúc zapnúť si zips. Ten sa v rýchlosti zachytil do vnútra nohavíc a odmietal sa vytiahnuť hore. Klára počula buchnutie dverí okolitých kabínok a rýchle klopkanie topánok vybiehajúcich ľudí. Začínala rozoznávať útržky viet vo výkrikoch. „Kriste, čo to do prdele je? Horí, či čo?“

„Nie, nie, nechajte ma!“ ozval sa zreteľne zúfalý fistulový ženský výkrik, ktorý prekvapivo náhle ustal. Klára tipovala, že sa to udialo hneď pred toaletou. Nasledovali ďalšie a ďalšie výkriky. Bolo v nich zúfalstvo a hrôza, ktoré prechádzali aj na ňu. Prestala sa zapínať, stŕpla. Napadli jej teroristi, alebo že vypukol vojenský konflikt. Žeby predsa len tí Maďari? Bolo to absurdné, ale taká bola aj momentálna situácia.

Počula chrčanie, neznáme zvuky, hluk, ktorý ochromil celú budovu. Buchot a rev vo všetkých predstaviteľných variáciách. Dala dole záchodový poklop a čupla si naň. Kabelku si silno pritlačila k brade. Trasúcou sa rukou v nej nahmatávala mobil. Pod prsty jej prichádzala peňaženka, kľúče, vreckovky. „Kľud, kľud,“ hovorila si, pokúšajúc sa ustáliť trasúce sa ruky. Hluk neprestával, ale už neprichádzal z bezprostrednej vzdialenosti záchodov.

„Asi odtiaľto všetci vybehli. Ušli alebo…,“ uvažovala. „Bože, čo ak si po mňa prídu? Čo ak budú prehľadávať kabíny jednu po druhej?“ Hlavou sa jej prehnali klasické filmové scény vykopávania záchodových dverí.

„Ježiši, musím zavolať pomoc. Nie, najprv musím zavolať Miškovi. Bože, Miško! Môj Miško!“ Kláre vyhŕkli slzy a znova sa roztriasla. Zhlboka sa nadýchla. Puch zo záchodov jej naplnil pľúca. Miešal sa v ňom aj akýsi sladkastý zápach.

Klára konečne nahmatala v kabelke mobil. Roztrasenými rukami stlačila jednotku. Na displeji sa zjavil nápis Miško. Telefón zvonil niekoľkokrát, až kým príjemný ženský hlas Kláre neoznámil, že volaná stanica je dočasne nedostupná a má to skúsiť neskôr.

Kláre stekali po tvári slzy. Nezdvihli jej na polícií, ani na stodvanástke. Zmocňovala sa jej panika. Vytočila číslo sestry. Žila v Banskej Bystrici, priamu pomoc od nej nečakala.

„Ahoj, Klári, ako?“

„Majka? Majka?“ Klára sa roztriasla, už ani neverila, že jej niekto zdvihne. Na malú chvíľu sa cítila zachránená. Príjemne uvoľnený hlas sestry ju na pár sekúnd dokonca presvedčil, že sa jej to celé len zdá.

„Majka, počúvaj, počúvaj, ja som teraz v Inchebe.“

„Klári, si OK?“

„Majka, počúvaj ma, prosím ťa,“ Klára na chvíľu prestala šepkať, ale hneď sa zháčila a znova prešla v šepot.

„Majka, som v Inchebe. Niečo sa tu stalo. Musíš zavolať políciu alebo niekoho… Ja sa neviem nikam dovolať. Ani Miško mi neberie,“ pri tej predstave sa Klára znova rozplakala.

„Majka, stalo sa tu niečo strašné. Ja neviem… niekto nás napadol. Všetci kričia, teraz už teda ani nie, ale stále počujem zvonku výkriky. Bože! Neviem, čo to je. Som zavretá na záchode, ale prídu si po mňa. Určite si po mňa prídu.“

Klárina sestra chvíľu neodpovedala. Spracovávala, či Klára týmto zvláštnym spôsobom žartuje, alebo či je to fakt. Ak bola situácia taká, ako hovorila, nemala potuchy, čo má sestre poradiť.

„Klárka, neplač. Neplač. Počuj, si tam teraz sama? Schovaj sa, zamkni sa. Nikam nechoď, Klárka. Volám políciu. Okamžite volám pomoc. Vydrž, Klárka!“

„Majka,“ Klára sa zadúšala tíšeným plačom, „Majka, ja tu zomriem! Ja tu zomriem!“

„Nie, Klári, neboj sa. Budeš v poriadku. Hneď volám pomoc. Vydrž. Buď tíško. Telefón si daj na tichý režim, nech ťa nepočujú, ale maj ho pri sebe. Neboj sa. Teraz položím, dobre? Dobre, Klárka? Položím a zavolám na políciu, áno? Zoženiem ti pomoc, neboj sa.“ Mária sa snažila prekonať paniku racionálnym uvažovaním a opakovanými otázkami sestre. Darilo sa jej to. Prestala plakať a podarilo sa jej ako-tak utíšiť aj Kláru.

Zložila. Klára si dala telefón na tichý režim a pevne ho zovrela do ruky. Pohľadom sledovala raz dvere, raz mobil.

Hluk v Inchebe pomaly ustával. Nič sa nedialo, ani Mária nevolala nazad. Klára sa jej pokúsila znova zavolať, ale mala obsadené. „Zrejme volá komu sa dá. Asi im to musí vysvetľovať. Bohvie, či jej vôbec veria. Je to absurdné. Bože, absurdné! Ani ja by som neverila. Ktovie, či si aj ona nemyslí, že som sa zbláznila.“

Prvotná panika opadávala. Klára začínala cítiť stŕpnuté nohy. Stále ešte čupela na zavretom toaletnom poklope v topánkach so zabijáckym sklonom. V duchu tie krásne lodičky preklínala. Prozaické myšlienky na výšku podpätkov ju upokojovali. K strachu sa pridala zvedavosť a chuť podniknúť čosi skôr, ako sa naplní filmové klišé z jej predstáv o ľuďoch ukrývajúcich sa v kabínkach toaliet. Narovnala jednu nohu, dala ju na zem a pocítila v nej nepríjemné mravenčenie.

Bolo relatívne ticho. „Možno odišli. Možno by som to mala využiť. Ktovie, či teraz nezhromažďujú zadržaných,“ uvažovala Klára, rozoberajúc v hlave všetky scenáre, ktoré považovala v danej situácii za najpravdepodobnejšie.

Narýchlo rozvíjala plán úniku. Smer dole schodmi zavrhla. Odtiaľ to celé prišlo. Rozhodla sa, že akonáhle vyjde z toaliet, pobeží na pravú stranu sály. Boli tam východy na hornú terasu, odkiaľ sa dalo zísť na zadné parkovisko. Kdesi tam stálo aj Klárine auto. Obvykle tadiaľ z výstav nechodila a vychádzala klasicky, cez hlavný vchod, ktorý bol aj východom. To teraz neprichádzalo do úvahy. Vedela, že musí vybehnúť čím skôr von, nasadnúť do auta a povedať niekomu o tom, čo sa práve udialo v Inchebe.

Zišla z WC. Prudkým trhnutím si zapla zips, ktorý pri pohybe nahor prešiel aj po koži jej ľavého ukazováka. Z ranky vyšiel nepatrný náznak krvi. Ani ju to nebolelo. Zmysly mala skoncentrované na to, čo ju v najbližších chvíľach čakalo. Prst si nedbalo olízla, vyzula sa a lodičky zobrala do ruky, spolu s kabelkou. Pootočila zámok na dverách a čo najjemnejšie stisla kľučku. Na chvíľu prestala dýchať a vykukla spoza dverí. Na toaletách nikoho nevidela. Pootvorenými ústami takmer nečujne vydychovala. Po špičkách prebehla k východu, siahla na kľučku a zaváhala. Záchodová podlaha ju chladila na holých chodidlách. Nemala predstavu o tom, čo ju čaká za dverami. Nikto už nekričal. Bolo relatívne ticho. Ubezpečila sa, že to, čo práve robí pre vlastnú záchranu, urobiť musí a takmer nečujne si sama pre seba zašepkala: „Musím bežať, rýchlo bežať k najbližšiemu východu“. Nazbierala odvahu, zhlboka vydýchla a vyšla z dámskeho WC.

Na zemi boli kaluže rozmazanej krvi, jeden z pôvodcov prekvapivo silného, živočíšneho zápachu, ktorý k nej už čiastočne doľahol aj na toaletu. Nikoho nevidela. Ochromená jednoznačnou konfrontáciou s danou situáciou na chvíľu pozabudla, že má v pláne utekať. Okamžite sa však spamätala a ťapkajúc bosými, od nervozity spotenými nohami, sa rozbehla napravo od toaliet. V ceste jej stála expozícia hustého pralesa, pri ktorom naposledy zazrela mladého Rozina. Zháčila sa v rozhodovaní, či to vezme cez húštinu, alebo tento úsek obíde. Cestu by si tým predĺžila o pár metrov.

Vošla do imitácie pralesa a utekala krížom, smerom k východom na terasu. Vlastný dych jej búšil v ušiach, šušťanie rastlín, ktoré rozhŕňala, jej zvyšovalo tep. Sprava zaregistrovala pohyb. Skôr ako myšlienka, že útočníci ju už majú, sa do jej mozgu dostalo iné, omnoho prekvapivejšie zistenie. Zombíci sú skutoční! došlo jej pri letmom pohľade na postavu načahujúcu sa po nej spoza výstavného bambusu. S výkrikom sa uhla a šokovaná zrýchlila ešte viac. Rastliny jej narážali do tváre, kamienky na výstavnom ostrovčeku ju intenzívne bodali do chodidiel. Vybehla spomedzi naaranžovaných stromov a zastala v krajnej uličke horného pavilónu. Niekde tam mali byť bočné východy na terasu. Rozhliadla sa dopredu aj dozadu. Boli všade. Ticho postávajúce, kývajúce sa mŕtvoly, z ktorých odkvapkávala krv a kúsky čohosi, zrejme mäsa. Klára vbehla nazad, do stromov a čupla si za široký kvetináč obrovského exotického ihličnanu. Bojovala s plačom, panikou a s myšlienkou, že toto zvládnuť nedokáže.  Je ich veľa. Príliš veľa.

V hlave si narýchlo preberala, čo všetko vedela o zombíkoch z filmov. V každom, na ktorý si práve spomenula, boli trochu iní. Niekde rýchli a bystrí, inde pomalí a hlúpi, nesmrteľní, aj zomierajúci po pár týždňoch hladom. Niekde boli len nakazení a nie už mŕtvi, ale v zásade to bolo jedno. Vedela, že akonáhle to človek dostal, bol koniec.

Bohvie, ktorí sú títo. Rýchli sa jej nezdali. To už by sa na ňu vrhli. A asi neboli ani príliš inteligentní, to už by ju našli. Bolo ich veľa. Veľmi veľa. Boli všade. Klára nemala tušenie, ako uniknúť. Húština okolo nej sa hýbala, hľadali ju. Cítia ma, pochopila a rozhodla sa pokračovať v pôvodom pláne. Skôr či neskôr by ju našli aj na záchode. Musím utiecť. Jedno kam. Hlavne preč z Incheby.

Vstala a rozbehla sa smerom, kde predtým zaregistrovala najbližší východ na terasu. Modlila sa, aby nebolo zamknuté. Pohybovala sa rýchlo, ale obozretne. Medzi stromami už nebežala. Cez rastliny zreteľne rozoznávala siluety a chcela sa im vyhnúť. Vyšla z húštiny a v uličke sa rozbehla smerom, ktorý si predtým zvolila. Priamo pred ňou stáli dve staršie ženy. Jednej chýbala časť ruky, druhej trčali na bruchu roztrhané šaty a nejaké šnúry. V šnúrach Klára rozpoznala vnútornosti. Naplo ju.

Potrhané ženy začali neobratne kráčať ku Kláre. Aj všetci ostatní, z druhej strany uličky, sa rôznou rýchlosťou kolísali smerom k nej. Nebolo až také zložité ženy obísť. Klára dobehla ku dverám, kde stál ďalší z nich. V spánkoch jej búšil adrenalín. Zombík mal sklonenú hlavu, v určitých miestach ju mal zreteľne oddelenú od tela.

Únikové možnosti Kláry prudko klesali. Babky, spolu s desiatkami ďalších ako ony, postupovali k jedinému živému človeku v Inchebe. Klára pribehla ku dverám a mŕtvy s takmer odpadnutou hlavou sa po nej s chrčaním načiahol. Klára v ňom spoznala mladého Rozina. Ľavou rukou siahla po kľučke, zaprela sa o ňu a pravou sa prudko zahnala. Vysoký podpätok značkovej lodičky zasiahol Alexandra Rozina mladšieho s takou intenzitou, že sa mu natrhnutá hlava definitívne oddelila od tela.

Dvere zamknuté neboli, kľučka povolila a Klára vybehla von. Zavrela za sebou a striasla z rúk Rozinovu krv. Nohy mala od kamienkov poranené, tak si nazula aspoň tú lodičku, ktorá jej zostala. Krívajúc sa pobrala smerom k autu. Živí mŕtvi z Incheby ju neprenasledovali.

Zišla z nadchodu na parkovisko, po ktorom sa potulovalo niekoľko zombíkov. Ich chaotickú chôdzu si všimla už zhora. Pohybovali sa pomaly, narážali do áut a Kláre došlo, že sa im stačí vyhnúť. Musí urobiť všetko pre to, aby niektorému nevbehla rovno do rúk, aby ju nezachytili. Trochu sa jej uľavilo. Na parkovisku pred Inchebou ich totiž nebolo málo. Akonáhle bude preč z parkoviska, znova plánovala zavolať sestre. Aj Miškovi. Ktovie, či je v robote, alebo šiel domov. Či už o tom vie. K Avionu sa to možno ešte nedostalo, veď s ich rýchlosťou… A kde sú sakra všetci policajti?

Výjazd z parkoviska bol zatarasený nabúranými autami. Jedno z nich zbesilo húkalo. Kláre došlo, že autom sa von nedostane. Bude musieť vybehnúť. Pôjde logicky vždy tadiaľ, kde uvidí najmenej zombíkov. Nájde pomoc, nemôže tu byť predsa jediná živá medzi všetkými nakazenými, mŕtvymi, alebo akí vlastne sú.

Na parkovisku sa prikrčila, v podrepe a miestami aj kolenačky sa postupne dostávala k bočnému východu z areálu. Popri autách sa dezorientovane tmolili krvácajúci bývalí ľudia. Vzduch bol nasiaknutý zápachom, z ktorého sa Kláre dvíhal žalúdok. Reagovala naň čoraz citlivejšie. Vlastne jej bolo stále horšie a horšie. Zatriasla hlavou v snahe spamätať sa. Teraz nesmiem odpadnúť. Teraz nie. Ani adrenalín z vypätej situácie jej tlak nezvýšil. Kláre začínalo byť prekvapivo intenzívne zle. Vypínala. Ukazovák ľavej ruky ju pálil. Páliť ju začala celá ruka, celé telo. Vstala z podrepu a úplne nemaskovaná sa rozbehla k východu. Musí sa odtiaľ dostať, kým tam niekde neodpadne. Prehĺtala naprázdno, zrýchlene vydychovala. Chodiace mŕtvoly medzi autami ju mali niekoľkokrát takmer na dosah. Spoza fialovej Octavie sa k nej nemotorne rozbehol malý chlapec. Bol celý od krvi a Klára nedokázala presne definovať, kde bol pokúsaný.

Bežala, ako len za daných okolností vládala. Telo ju bolelo, hlavu mala zaklonenú dozadu, ústa otvorené dokorán. Zombíkov okolo seba vnímala akoby zdiaľky. S vypätím síl preskočila zamknutý turniket pri bočnej bráne Incheby a ocitla sa v Sade Janka Kráľa. Mŕtvi sa zastavili za ním, zjavne ho neboli schopní prejsť. Zhromažďovalo sa ich tam stále viac a viac. Ťarbavo prešľapovali, načahovali sa, chrčali. „Budú to jednoznačne tí pomalí a blbí. Ešte je otázka, či aj sami umierajú,“ povedala si Klára, sŕkajúc pri tom od bolesti vzduch pomedzi stlačené zuby.

Ruka už akoby jej ani nepatrila. Tam, kde bola kedysi malá ranka pripomínajúca záder po incidente so zipsom, bola teraz veľká opuchlina tmavofialovej farby. Zosvetľovali ju len malé kvapky Rozinovej krvi, ktoré sa jej nepodarilo úplne striasť. Pomedzi bolesť jej mozog zamestnala aj myšlienka, či sa náhodou krv toho bezhlavého homosexuála nezmiešala s tou jej. Zalovila v kabelke po mobile, ale nebol tam. Možno ho zabudla ešte na záchode, možno sa jej vyšmykol v tej úchvatnej zelenej expozícii…

Zastala, zhlboka vydychovala. Začala sa smiať. Celá situácia jej zrazu prišla absurdná a bláznivá. Chvíľu tam len tak stála. Zombíci pri turnikete na parkovisku Incheby strácali záujem, ťarbavo sa otáčali a kolísali nazad. Do areálu výstaviska. Klára mala prázdny pohľad, bolesť už akosi nevnímala. Myšlienky mala ešte stále upnuté na Miška, na to, že ho musí nájsť, objať a všetko bude určite v poriadku. Bude to dobré. Noha sa jej v lodičke náhle zvrtla, chruplo to, ale Klára nereagovala. Krívajúc, s jednou topánkou a zvierajúc kabelku s trblietavým nápisom Guess, zamierila k Novému mostu.

•••

Príjemný hlas zahlásil reklamnú prestávku po konci prvej tretiny. Na ľade zostal Halák a čosi ukazoval chlapíkovi na rolbe z nápisom AJ.

„Čo je AJ? Aj rozhodcovia to majú na sebe?“ spýtala sa. Jej otázku prepočul alebo nechcel odpovedať.

„Teraz upratujú sneh z ľadu, vieš?“, povedal jej ako malému dieťaťu. Na chvíľu mala dojem, že ju považuje za retardovanú. Pozrela sa naňho, ale videla len spokojného chlapa na hokeji, ktorý nemal najmenšiu chuť rýpať. Robilo mu zjavne veľmi dobre, že je v pozícii toho, ktorý je tu doma, a ktorý ju, neznalú problematiky, zasvätí.

Na hokeji bola prvýkrát v živote. Pripadalo jej to fajn, také živé, všetko bolo vau. Na obrovskej obrazovke ukazovali rozosmiate tváre návštevníkov, šantiaceho maskota, smejúce sa deti a keby nevedela, že po prvej tretine s Českom prehrávame 1:0, ani by neverila, že je niečo zle.

„Poďme si niečo dať,“ pretrhol jej myšlienky. Súhlasila. Dala si pivo, on pivo a klobásu. Príjemne jej voňala.
Prestávka bola nečakane dlhá. Po chodbách vynoveného štadióna sa veľmi prechádzať nechceli, aby nezmeškali začiatok druhej tretiny.

„Jeden gól, to je nič. Nič to neznamená. Je len po prvej tretine, celé to je otvorené,“ hovoril, sŕkajúc pivo.

Povedľa prebehli dvaja SBSkári. Jeden niečo nezrozumiteľne bľabotal do vysielačky. Nikto to nekomentoval. Bitka, alebo aspoň menšia šarvátka, bola takmer povinná. Na konci chodby stáli dvaja muži v čiernej uniforme a nikoho nepúšťali von.

„Zvláštne, čo ak by ma to nebavilo a chcela by som odísť? To akože nemôžem?“

„Ale iste, že môžeš. Len zrejme nie tadiaľ,“ vysvetlil jej znova.

Prestávka nekončila, v dave sa začali šíriť reči o technických problémoch. „Dúfam, že nevypadne osvetlenie, ako v Košiciach.“

Šli si sadnúť. Väčšina ľudí už bola na svojich miestach. Zo sektora oproti nim vybiehali záchranári. Českí návštevníci o dva rady nad nimi hovorili niečo v štýle: „Vyjebaní Maďari určite práve dostávají přes držku.“ V tej chvíli jej vzťah k hokeju o čosi ochladol. „Českí kokoti,“ precedil pomedzi zuby, ale len tak, aby ho náhodou nezačuli.

Maskot s usmiatou vlčou hlavou robil zábavné pohyby, štveral sa po zábradlí a mrštne skákal pomedzi tribúny. Jeho obratnosť bola vzhľadom na nemotorne pôsobiaci oblek obdivuhodná. Produkcia striedala jednu veselú skladbu za druhou, ale trvalo to už pridlho. Čakanie, v kombinácii s nervozitou a nedostatkom informácií, vyvolalo v niektorých sektoroch konflikty s personálom. Ten však nevyzeral byť o nič viac informovaný, než návštevníci na štadióne.

Pri východe z kabín videla pripravených hokejistov, vykúkajúci Šatan niečo hovoril Nagyovi stojacemu za ním. Rozhodcovia už krúžili po ľade a zanechávali na čisto vyhľadenom povrchu ryhy.

Príjemný mužský hlas zahlásil, že zdržanie je kvôli technickým problémom, na odstránení ktorých sa pracuje. Na obrazovke ukazovali Gooolyho a nadšenú skupinku Slovákov s pomaľovanými tvárami. Približne desaťtisícovému davu to definitívne prestalo stačiť. V jednom z nižších sektorov sa strhla bitka. Napriek výnimočne dobrej akustike na štadióne, nebolo odtiaľ počuť nadávky, ale len nešpecifikovaný krik. Dialo sa to takmer pod nimi. Stačilo sa len predkloniť a sledovať celý výjav z patričnej vzdialenosti. On sa jemne usmieval, ona nevedela, ako sa má tváriť. Navyše tam cez veľkú oranžovú parochňu chlapíka sediaceho pred ňou celkom nevidela.

„Je to krv?“ spýtala sa, ale neodpovedal jej. „Vyzerá to ako krv,“ zopakovala. Chvíľu sa na to prizerali. Kútiky jeho usmiatych pier klesli nadol. Zmenil výraz, obaja boli ticho. Postavil sa. „Dovolíte? S dovolením, prosím. Prepáčte.“ Držal ju pevne za ruku a takmer ju vliekol von. Za normálnych okolností by sa ohradila, prečo ju drží tak silno, že to bolí, že ešte nie sú spolu tak dlho, aby si mohol toto dovoliť a že nie je handra, aby ju takto vláčil. Ale bol tu doma, tak ho nechala. Miesta mali približne v polovici radu, cez ľudí sa dostávali ťažko. Ospravedlňovala sa tým, ktorým postúpala po nohách.

Vyšli zo sektora B2 a zastavili pred bufetom.

„Čo je?“ pýtala sa nechápavo. Neodpovedal, len sa rýchlo obzeral z jednej strany na druhú. Znova ju schmatol za ruku a rozbehol sa s ňou smerom k mužom stojacim na konci chodby.

„Prosím vás, žene je veľmi zle, je tehotná, je to rizikové. Musíme ísť okamžite do nemocnice.“ Pozerala naňho, na SBSkárov. S náznakom nechápavého úsmevu jemne zaprotestovala pokrútením hlavou, ale neodvážila sa reagovať konkrétnejšie. Muži ho odstrčili nazad a on zopakoval žiadosť dôraznejšie. Pochopila, že mu ide o to, aby okamžite vypadli a začala hrať s ním. Skrivila tvár v predstieranej bolesti, podvedome vystrčila brucho a chytila sa zaň voľnou rukou. Muži boli neoblomní.

Zo sektorových východov začali vybiehať ľudia. Muži v tmavých uniformách rázne vykročili smerom k nim.

Stále ju držal pevne za ruku. Na krátky okamih k nemu pocítila vzrušujúcu náklonnosť. „Možno to tentokrát predsa len vyjde.“ Rýchlo sa prešmykol popri SBSkároch a utekal okolo dámskych toaliet dole k východu. Mala dojem, že za ním doslova letí. Preskakovali schody, brali ich po dvoch-troch naraz. Boli kovové a pri dopade duneli. SBSkári za nimi nebežali, pravdepodobne mali čo robiť s vybiehajúcim davom.

Dostali sa až dole, k plechovým dverám. Narazil do nich pravým plecom, s hrmotom sa rozleteli. Chcela sa ešte spýtať milión vecí, prečo odišli, prečo odišli takýmto spôsobom, čo zazrel v bijúcom sa dave na štadióne, či ju má rád, prečo ich tí SBSkári nechceli pustiť… Ale nespýtala sa. Pred dverami štadióna bolo plno. Plno krvi, mäsa vyletúvajúceho do výšky, kriku, zmätku. Boli všade, hlava na hlave. Krvavé tváre, besné, aj mŕtvolné pohľady, chaos a krik. Stlačila mu ruku, že musia ísť nazad, druhou rukou odtláčala tvár ženy v šiltovke s nápisom Slovakia. Žena niekoľkokrát naprázdno zacvakla zuby tesne pri jej tvári.

Pustil ju. Videla ešte, ako sa za ňou obzerá, čosi na ňu kričí. Okolo neho vznikol húf zakrvácaných ľudí. Spadol. Načiahla sa po guľatej kľučke, otočila ňou a vbehla dovnútra štadióna. Zabuchla za sebou masívne dvere. Oprela sa o ne a celá zadýchaná sa po nich zviezla do podrepu.

Nemala čas na hlbšie analýzy. Vedela, že to nevyšlo. Že je mŕtvy. Vzhľadom na to, čo práve videla, dúfala, že bol. Vstala a rozbehla sa po plechových schodoch nazad. Krik prichádzal odvšadiaľ. Bol ohlušujúci, dunivý, ako z iného sveta.

Dav sa lial zo schodov. Zľakla sa, že sa v ňom utopí. „Stojte, stojte, sú vonku! Sú všade! Počkajte!“, revala z plných pľúc tak hlasno, až ju pri tom dráždilo na kašeľ. Jej výkriky pôsobili v okolitom hluku smiešne a nenávratne v ňom zanikli. Pritlačila sa k stene, sklonila hlavu a zo všetkých síl sa pretláčala s okrajom davu. Pred sebou mala len zopár schodov, ale masa ľudí ju vliekla nadol. Začala robiť prudké pohyby rukami, drsne narážala do všetkých okolo seba. Päsťou vrazila do temena hlavy malého chlapca. Zabolelo ju to. Chlapec mal helmu.

S vypätím všetkých síl sa dostala na poschodie, odkiaľ pred chvíľou vybiehala spolu s ním. Prešmykla sa nabok, mimo tok šialeného davu. Na zemi ležali ľudia. Ďalší po nich šliapali. Dav až teraz naberal svoju skutočnú silu. Teraz by ju už určite strhol so sebou.

Takých, akí boli vonku, v budove štadióna zatiaľ nevidela. Pritlačená ku stene vchodu do dámskych toaliet, zhlboka vydychujúc a šúchajúc si doudierané ruky, zvažovala svoje možnosti. Štadión nepoznala. Krava, mohla si si aspoň pozrieť ten plánik, ktorý ti ukazoval. Mobil mal len on, veď načo by ho brala na hokej? Aby mi ho niekto ukradol? Aj tak by bol na nič. Kurva, kurva, kurva, mysli!

Vybavil sa jej článok o tom, ako si hokejisti pochvaľovali, že z hotela môžu ísť na štadión tunelom aj v papučiach, lebo sú obe stavby prepojené. Pripadalo jej to také čudné, prečo by chodili na štadión v papučiach? Nezvažovala ďalšie alternatívy, brala prvú, ktorá vyzerala aspoň trochu nádejne. Spomenula si, ako jej hovoril, kde je striedačka a kadiaľ hokejisti odchádzali po konci prvej tretiny do šatní. „Sakra, som presne na druhej strane.“

Popri stene sa presúvala opačným smerom ako valiaci sa dav. Pri prvom vchode vošla na tribúny. Zostala stáť v nemom úžase. Výjav, ktorý sa tam odohrával, evokoval ten najkatastrofickejší scenár. Bolo to bizarne úžasné divadlo. Mala chuť sadnúť si do niektorého z modrých sedadiel a len tak sa pozerať. Na štadióne vládol absolútny chaos. Desaťtisíc ľudí utekalo všetkými možnými smermi, preskakovali sedadlá, rady, sektory, tribúny, padali, kričali, niekde vznikali hučiace roje plné krvi. Keby sa to nedialo až tak blízko a nebolo by to až také reálne, s úžasom by výjav sledovala aj dlhšie. Pripadalo jej to fascinujúcejšie než samotný hokej.

Po celý čas bola až prekvapivo sústredená a racionálna. Ohúrenie vzniknutou situáciou vytlačilo emócie ľútosti nad smrťou priateľa. Vôbec nad ním neuvažovala, vôbec sa tým nezaoberala. Koncentrovala sa na spôsob, akým sa dostane z druhého poschodia v sektore B1 až nadol a následne na opačnú stranu, k tunelu vedúcemu do hotela.

Ľad bol plný ľudí, traja z nich sa pokúšali dostať k hokejistovi v českom drese s číslom 68. Zúfalo sa oháňal hokejkou, zrážal ich výnimočnou rýchlosťou. Niektorí hokejisti už ležali na ľade. Uvedomila si, že výstroj im môže v danej situácii nesmierne pomôcť. „Keby som tak mala tie nafučané brankárske nohavice a helmu,“ pomyslela si.

Vyhliadla si cestu. Prikrčená sa presunie v rade číslo 17, potom musí rýchlo popreskakovať cez stoličky do radu 15 a čaká ju skok, porovnateľný so skokom z vyvýšeného prízemia domu. Tak sa dostane na prvé. Dobré bolo, že zombíci sa medzitým stihli presunúť inam, takže oblasť, v ktorej to vypuklo, bola momentálne jednou z tých pokojnejších.

Pozrela sa nahor. V skyboxoch prebiehala jedna z mnohých štadiónových bitiek. Ktosi preletel sklom, nevedela posúdiť, či to bol človek, alebo už jeden z nich. Smotánka vo VIP zóne to mala očividne zložité. Boli najďalej od východu, hoci vlastne nevedela, či tam nemali VIP cestičku vedúcu až nadol. „Asi nie,“ zhodnotila pri pohľade na zúfalé tváre v najvyšších miestach štadióna.

Skok na dolnú tribúnu ju zabolel. Vedľa nej sa práve vyzliekal maskot zo svojho vlčieho obleku. V panike sa vyslobodzoval z neforemnej masky. Blížili sa k nemu ľudia v slovenských dresoch. Boli od krvi a pohybovali sa pomaly a váhavo. Z toho usúdila, že sa im musí jednoznačne vyhnúť.

Z obleku sivého vĺčika v hokejových nohaviciach vyskočil mladík a v panike sa rozbehol najbližším východom preč zo štadióna. Dostala nápad, ktorý nemala čas podrobiť hlbšiemu skúmaniu. Pribehla ku kostýmu Goolyho. Bol penový a prekvapivo ľahký. Obliekla sa doň a nafúknutými vlčími rukami sa ho pokúšala zapnúť. Šlo to ťažko, určite ich do toho zapínajú zvonku. Rýchlo si nasadila usmiatu vlčiu hlavu. Bola vlhká a smrdela. Zorný uhol sa jej okamžite zmenšil.

Krvácajúci, po mäse túžiaci hokejoví fanúšikovia sa blížili. Urobila krok a dopadla na príjemne mäkkú podložku na spodku kostýmu. Počula vlastný dych ozývajúci sa v maske.

Šestdesiatosmička na ľade sa stále bránila. Pri modrom paneli s nápisom Zepter stál pričupený brankár. Dve pomaľované ženy ho kúsali do bielych chráničov. Odolával najmä vďaka výstroji.

Bežala, ak sa v danom obleku dalo hovoriť o behu, smerom k ľadu. Pri preskokoch zakopávala o stoličky, niekoľkokrát spadla, ktosi do nej vrazil, schmatol ju za ruku. Bolo to silné trhnutie. Zodvihla vlčiu nohu a kopla. So zombíkom to takmer nepohlo. Muž v červeno-bielom tričku sa na ňu vrhal znova. Predklonila sa a skočila. Preletela cez niekoľko radov plastových stoličiek. Padala hlavou dopredu, zastavila sa v uličke nadosah ľadovej plochy. Bola trochu otrasená, ale nič ju nebolelo. Maska bola mäkká ako matrac.

Zombíci cítili jej pach aj spod kostýmu. Bolo ich veľa a stále pribúdali ďalší. Na ihrisku sa odohrávalo viacero osobných súbojov. Šesťdesiatosmička v červenom drese medzitým podľahla a začala dorážať na slovenského brankára zatlačeného až k nápisu Tissot. Jeho výpady boli rýchlejšie ako u iných zombíkov a Halák sa ledva držal na nohách. V tom sa pomedzi kúsajúci a žerúci sa dav prekliesnila ďalšia šestedesiatosmička, tentokrát v bielo-modrom drese a neúprosne prišpendlila súpera s rovnakým číslom na mantinel. Halák bol pre tentokrát zachránený.

Pozbierala sa, preskočila poslednú prekážku a vbehla na ľad. Okamžite spadla. V kostýme sa jej neskutočne šmýkalo. Štvornožky sa plazila pomedzi živých, mŕtvych, aj nemŕtvych.

Štadiónom sa ozvali výstrely. Prichádzali z ľavej strany a následne ozvenou odvšadiaľ. Obzrela sa a videla, že cez ľad sa pokúšal v tej istej chvíli prebehnúť aj prezident Slovenskej republiky, Ivan Gašparovič, s dvomi mužmi v čiernych oblekoch. Jeden z nich práve strelil do hlavy oživlého Višňovského. Višňovský spadol na ľad a už nevstal. Pochopila, že prezident má rovnaký únikový plán ako ona. Doplazila sa k nemu, vstala a rozbehla sa popri ňom. Bodyguardi zaostali, ešte niekoľkokrát vystrelili, no potom streľba ustala. Bežala bok po boku slovenského prezidenta. Bol prekvapivo rýchly a šmýkalo sa mu menej ako jej. Mantinel preskočili takmer súčasne a spoločne vbehli na úzku striedačku. Na jej konci sa knísali zombíci, ktorí neboli schopní dostať sa odtiaľ von. Prezident sa v panike zastavil, ale ona bola odhodlaná dobehnúť až do tunela. A odtiaľ preč, do bezpečia. Nevedela kam, niekam, kde sa toto nedeje. Gašparovič zaberal celú šírku úzkeho priechodu striedačky. Veľkou vlčou tlapou sa ohnala a odsotila prezidenta na lavičku. „Nezavadzajte tu!“ zakričala na prezidenta spod masky, preskočila ho a vybehla zo striedačky.

Tunel medzi štadiónom a hotelom bol prekvapivo široký. Vlastne to bola len akási chodba, na konci ktorej boli dvere do hotela. Cestou odstrkovala zombíkov, ktorí sa márne pokúšali prehrýzť cez oblek Goolyho k jej mäsu. Vytŕhala sa zo zovretí, zo zubov, pot jej stekal po tvári v maske rovno do úst, vlastné fučanie v sivej vlčej hlave ju ohlušovalo. Siahla po kľučke. Sympatická blondínka, ktorej chýbala spodná časť tela, sa držala laby v tvare korčule. Celou silou jej tresla dverami do peknej hlavy. Blondína sa nepustila, tak pohyb zopakovala ešte niekoľkokrát. Oblek Goolyho sa sfarbil do krvavočervena. Ruky blondínky ochabovali. Vytrhla sa z jej zovretia a zavrela za sebou dvere. Bola v hoteli.

Zložila si masku. Vzala ju pod pazuchu. Hlasno vydychovala, rozhliadala sa a počúvala. V hoteli bolo ticho. Stála v prázdnej chodbe a zvažovala, čo ďalej. Jej doterajší plán bol vymyslený len po tento bod. „Kam teraz?“ otáčala hlavou raz na jednu stranu a vzápätí zas na druhú.

Chodbu lemovali dvere hotelových izieb. Nepredstavovala si to takto. Myslela si, že vybehne niekde v hotelovom loby, alebo neviem kde… Ak vbehnem do niektorej z izieb a zamknem sa, o chvíľu sa mi pri nej zhromaždia všetky mŕtvoly z okolia. Tak čo? Čo teraz, kurva?

Začula dupot. „A som v riti,“ pomyslela si nahlas. Spoza rohu vybehla skupinka zadýchaných ľudí. Podľa rýchlosti behu usúdila, že sú zatiaľ všetci živí. Keď si ju všimli, s výkrikom, ako na povel, zastali. Niekto na ňu nezrozumiteľne prehovoril, vzápätí sa opravil v angličtine. Pochopila, že sú to zahraniční hostia. Možno práve stretla zoči-voči svetoznámych hokejistov. „Toto musím povedať…,“ prebleslo jej hlavou, ale vzápätí si uvedomila, že už nemá komu.

„Som OK. Teda, I‘m OK,“ vyjachtala. Skupinka si však neveriacky prehliadala jej zakrvavený oblek. Zaregistrovala to a rýchlo uviedla veci na pravú mieru. „Nooo, that‘s not my blood.“ Traja muži a dve ženy boli síce stále v strehu, ale prebehli okolo nej. Nemala vlastný nápad, v hoteli bola dezorientovaná, a preto sa rozhodla, že pobeží s nimi. V Goolym jej bolo neskutočne horúco, bola pomalá a partii cudzincov nestíhala. Na jej krik a prosby, aby spomalili, nereagovali. Ani ona by na ich mieste nespomalila.

Skupina vbehla na hotelové schodisko. Zvolili si prekvapivý smer – nahor. Zaostávala stále viac, pozadu mohla byť približne o dve-tri poschodia. Bežali dlho a dlho nikoho nestretli. Dúfala, že to takto zostane čo najdlhšie. Keď však začula výkriky, veľmi ju to neprekvapilo. Počula buchnutie dverí. Skupinka sa rozdelila a niektorí vbehli na poschodie, do útrob hotela. Zombíci svojským tempom a štýlom bežali za nimi. Na schodoch zostala len hystericky kričiaca mladá žena. Dobehla ju, predbehla a ani nevedela prečo, bežala stále nahor. Žena išla s hysterickým plačom za ňou. Boli takmer rovnako rýchle, ona spomaľovaná neforemným kostýmom, cudzinka paralyzovaná hysterickým záchvatom, spôsobeným pravdepodobne stratou priateľa či manžela.

Nasadila si masku, už nebol dôvod niesť ju pod pazuchou. Smerovala na najvyššie poschodie hotela. Čo bude robiť, keď tam dobehne, neriešila. Neriešila už vôbec nič. Len sa pokúšala utekať.

Z horných poschodí sa ozývali zvuky. Nebol to ani krik, ani nárek. Spomalila, otočila sa k cudzinke, priložila smiešne hrubý prst na ústa veselej vlčej hlave a naznačila pst. Žena potlačila vzlyk a stíchla. Zhora sa ozývali hlasy. Znova si zložila vlčiu hlavu, vyklonila sa cez zábradlie a zakričala:

„Ideme k vám. Sme v poriadku, nebojte sa. Sme dve.“

Hlasy stíchli a vzápätí sa ozvalo: „Sme tu traja. Je niekto za vami? Sú za vami?“

„Nie, zatiaľ nás nikto neprenasleduje. Niekoľkých sme stratili o tri poschodia nižšie.“

Počula mrmlanie a následne: „Pokúšame sa dostať na strechu. Máte nejaké náradie?“

Neodpovedala. V danom stave považovala otázku za nepochopiteľnú. „Prečo by sme mali mať náradie? Odkiaľ by som ho asi tak vzala?“

Vyšli na vrch hotela. Starší pán v modrých montérkach sa pokúšal kliešťami otvoriť dvere na strechu. Boli kovové a pri zárubni pozohýbané, ale otvoriť sa nedali.

Pozeral sa na ne muž v čiernej uniforme, očividne ďalší zamestnanec hotela, a pán v stredných rokoch v sivom obleku. Zaujal ich vlčí oblek s fľakmi zaschnutej krvi. Už-už sa chystala vysvetľovať, že to nie je jej krv, ale predbehol ju chlap s kliešťami.

<

p style=“text-align: justify;“>„Nemáte niečo, čím by sa to dalo otvoriť?“
 Záporne pokrútila hlavou.
 „Načo ste sem vôbec išli? Ako ste sa chceli dostať von?“ Nevedela. Pokrčila ramenami, ale v kostýme to tak nevyznelo. Stáli tam a navzájom sa na seba všetci pozerali. „Skúšali ste to už vyvaliť?“ spýtala sa naivne. Pohľadmi jej naznačili, že to skúšali.
 „Dobrý nápad, ten kostým,“ prehodil chlapík v hotelovej uniforme. Bolo vidno, že by si to s ňou celkom rád vymenil. „Hej, osvedčil sa. Ale je v ňom strašne teplo a blbo sa v ňom beží. “
Prikývol, ale stále vyzeral, že by ju najradšej vyzliekol. „Heliport tam síce nie je, ale vrtuľník tam určite pristane,“ povedal muž v obleku.
 „Hmm, tak vrtuľník…,“ pomyslela si s dávkou nádeje. Chlap v montérkach kliešťami okusoval dvere, zasúval ich do najväčších štrbín a pokúšal sa vylomiť zámok. Videla, ako sa snaží, preto ho nechcela znervózniť informáciou o tlmených zvukoch prichádzajúcich zdola. Koniec-koncov, o pár sekúnd ich zaregistrovali aj ostatní.

Vypukla panika. Cudzinka začala kričať v neznámom, maďarsky znejúcom jazyku. „Pokiaľ viem, Maďari hokej nehrajú,“ napadlo jej, hoci si tým nebola úplne istá. Reč vyhodnotila ako fínčinu. Fíni jej boli vždy sympatickí. Rada čítala fínských autorov.

Nasadila si vlčiu hlavu, vlastne už ani nevedela prečo. Bolo viac ako pravdepodobné, že jej cesta sa tu končí. „Predsa len, keby náhodou…“

Starší pán vykusoval dvere kliešťami rýchlo a obratne, no neúspešne. Muž v obleku do nich začal narážať ramenom, potom celým bokom. Zamestnanec hotela poodstúpil a s výskokom vletel do dverí. Fínka hystericky kričala. Goooly stál a prizeral sa. Zombíci sa blížili. Skonštatovala, že jeden z nich mimoriadne obratne. Mohli byť približne dve poschodia pod nimi. Chlap v obleku kričal a z celej sily narážal do dverí. Tiež do nich niekoľkokrát udrela, ale vlčí kostým sa od nich odrazil ako skokan od trampolíny. Montér vykliešťoval, muži vylamovali. Prvý mŕtvy už bol takmer pri nich. Fínka ustupovala ku dverám. Zamestnanec sa zahnal v príprave na ďalší úder a Fínku pritom nechtiac postrčil. Stratila rovnováhu a vpadla zombíkovi priamo do náručia.

Otočila sa, za poslednú hodinu videla podobných výjavov príliš veľa. Navyše, Fíni jej boli sympatickí…

Okrem roztrhania Fínky sa v danej chvíli takmer zázračne otvorili dvere. Na strechu sa prešmykol najprv montér, vzápätí priebojný pán v obleku. Pocítila trhnutie. Fínka už nekričala. Rýchlosť jej pohybov zostala približne rovnaká ako predtým. S neartikulovaným chrčaním, dozaista fínskym, trhala kostým Goolyho. Chcela sa napriahnuť a odsotiť ju, ale pocítila silné zovretie v páse. Muž, ktorý bol ešte pred chvíľou zaujatý cudzinkou, sa na ňu zavesil. Zachytila sa zábradlia, druhú ruku vystrela k mladíkovi v zamestnaneckej uniforme, ktorý ako posledný mizol za dverami na strechu. Obzrel sa, zaváhal. Načiahol sa smerom k nej. Chytil vlčiu hlavu, trhol ňou. Všimla si, že jeho pery naznačili prepáč. Dvere na strechu sa s hrmotom zabuchli. Konečne sa poriadne nadýchla…